To, že človek je tvor spoločenský a bez vzťahov a kontaktu nedokáže prežiť, je známa vec. Sociálna deprivácia je diagnózou tak vážnou ako tie najťažsie zdravotné ochorenia.
Medziľudské vzťahy sa nenadarmo považujú za najväčšiu školu v živote. A to aj preto, že ich nedokážeme nemať a zároveň v nich nedokážeme nájsť rovnice, logické pravidlá. Často nás práve vzťahy mätú, zneisťujú.
Na druhej strane vďaka nim potom dostávame možnosť spoznávať svoje menej zjavné či predvídateľné stránky.
Učiteľ v živote nie je ten, kto nám dá správne odpovede. Ozajstný učiteľ v živote je niekto, s koho pomocou sa učíme pýtať otázky. To isté platí o situáciách vo vzťahoch, ktoré zažívame.
Ak vzťahy prijmeme ako zrkadlá našich postojov, či hodnôt začneme oveľa výraznejšie vnímať napríklad zákony príťažlivosti rovnorodého.
Teda... Čo keď to „negatívne“, čo priťahujeme, môže poukazovať na NAŠE vnútorné nastavenie? A naopak, čo keď úsmevy, ktorých sa nám dostáva, odhaľujú našu vnútornú radosť a náladu?
Keď sa rozpadne dlhodobý vztah, alebo manželstvo, väčšina zozúčastnených nevidí svetlo na konci tunela.
Veľmi často to býva rovnako náročné pre obe strany – bez ohľadu na to, kto opúšťa a kto je opustený.
V našej spoločnosti sa fandí tomu, kto je považovaný za obeť. Okolie často posudzuje, na ktorej strane je väčšia vina a kam sa teda má postaviť. Koho treba „zachrániť“, podoprieť, podporiť. Vo všeobecnosti radi podávame záchrannú ruku, dobre nám robí byť nápomocní. Často ľutujeme slabého, ublíženého.
Oveľa menej si uvedomujeme, aká je práve v týchto situáciách dôležitá dôvera v silu človeka. Dôvera v to „vyššie“.. Dôvera v to, že každý si situácie do života priťahuje a svoju cestu si proste prejsť musí, či sa nám to páči a či nie..
Medzi pôvodnými kultúrami však neexistovalo slovíčko spravodlivosť. Verilo sa, že v určitom kontexte je energia toho, kto je považovaný za vinníka rovnaká, ako energia obete. To je však už iná téma – téma dotýkajúca sa individuálneho či kolektívneho svedomia, lojality, pravidel, morálky, etiky...
Tu je podstatnejšie uviesť, že pri rozpade dlhodobého vzťahu obe strany vystupujú z čohosi známeho, opúšťajú, síce väčšinou už nie vyhovujúce, ale, minimálne z pohľadu spoločných vzorcov a návykov, bezpečné prostredie. Podstúpiť takúto zmenu, ktorá je takmer po každej stránke spojená so smútkom, pocitom straty, viny, či neúspechu, znamená vysokú záťaž, vypätie či stres.
Vo všeobecnosti sa ako ľudia lepšie cítime v situáciách, kde sme potrební, či kde je od nás dokonca očakávané, že prispejeme k záchrane. Je to krásna, dôležitá ľudská vlastnosť, bez ktorej by sme ťažko dokázali ako ľudská komunita prežiť či fungovať.
Aj toto, ako nakoniec všetko v našom duálnom vnímaní sveta, má však svoju polaritu/opačnú stránku pohľadu.
Aj tu je zjavná. Prejavovaním ľútosti, potrebou pomôcť, či zachrániť, sa pomerovo vlastne dostávame NAD druhého človeka, ktorého vnímame ako toho v núdzi.
Ten, kto pomáha, stojí vyššie než ten, komu je pomáhané. Ten, kto podá pomocnú ruku, ju vlastne podáva niekomu, kto je slabý.
Pomoc druhému (bez podceňovania tohto krásného ľudského prejavu spolupatričnosti) je takmer vždy spojená s tým, že spolu s zdvíhaním toho druhého nepriamo zdvíhame či povyšujeme samého seba. Rastieme, stúpa nám sila, energia. Robíme čosi dôležité, hodnotné, zmysluplné.
Vnímať pomoc ako poslanie môže byť aj „cestou do pekla“, ak tosamozrejme preženiem.
Toto moje tvrdenie prirovnám k situácii, kedy sa napríklad charitastáva činnosťou, ktorá príliš „kričí“.
Tu sa potom zámer povyšuje, hľadá sa v tom často vyššia poloha prenaše vlastné ego, vzniká závislosť od dobrých skutkov.
Je to samozrejme úplne v poriadku a nemalo by to vôbec brzdiť, čidehonestovať tento typ pomoci, či činnosti, len je z môjho pohľadudôležité to vnímať. A rozlišovať.
Často sa však paradoxne stáva, že v nás situácia, kedy sa nedá úplne spoliehať na nič a nikoho z okolia, vedie k našim nevídaným výkonom, sile či dokonca k zjavnému úspechu.
V tak náročných situáciách totiž siahame aj k zdrojom, o ktorých ani netušíme, že v nás existujú. Často prekvapujeme sami seba, koľko dokážeme zvládnuť, s čím všetkým sa zrazu dokážeme vysporiadať. Objavujeme často vlastné netušené možnosti, rodia sa nové, nečakané sily, otvárajú sa nové cesty a obzory.
Vo chvíli aktuálnej straty vo vzťahu nevidíme a ani nedokážeme vidieť ďalej. Takmer pravidlom však je, že až z dlhodobejšieho kontextu začneme vnímať, aké možnosti nám poskytla sloboda.
Čo to znamená byť nezávislým? Nedržať nikoho za ruku? Dokonca až ako chutí úspech?
Úspech, a to najmä vtedy, keď prichádza po spoločenskom zlyhaní, veľmi rýchlo dokáže ukázať aj svoju odvrátenú tvár. Po období, kedy sme často ľutovaní, alebo zachraňovaní a nám sa napočudovanie všetkých podarí z tohto začarovaného kruhu vystúpiť von, od okolia možme cítiť zmätok.
Výsledkom môže byť mix pocitov a reakcií, a to od prejavovaného obdivu, uznania a podpory až po skrytú závisť či neprajnosť.
Keď MÁME, sme schopní dopriať aj druhému. Ak NEMÁME, často sa stáva, že tichučko závidíme. Jednáme totiž z pozície slabšieho. Teda toho, kto „nemá“.
Sklamanie, ktoré pocítíme, keď sa dostávame do stretu so závisťou druhých, teda nemá opodstatnenie. Závisť sa netýka nás samých, „nie je naša“, ale vždy človeka, ktorý ju pociťuje.
Nenadarmo platí múdra veta, že závisť si treba zaslúžiť.
Všetky tieto situácie učia tak rešpektu voči úspechu, ako aj schopnosti uznať aj ľudské slabosti.
Ak vieme bez hnevu či sklamania vnútorme narábať so závisťou okolia, znamená to silný krok k vnútornej zrelosti.
Stávame sa schopní vysporiadať sa a prijať prirodzené ľudské vlastnosti, ktoré máme všetci (aj keď hrdí na ne väčšinou nebývame). A to napríklad samozrejmú tendenciu ega vedúcu k potrebe sa porovnávať a tak si určovať svoju hodnotu. Len málokto v živote takú chvíľu a seba v nej nezažil.
Zrelá reakcia sa teda môže prejaviť aj uvedomením si toho, že závisť naozaj nemusí znamenať iba nedopriatie. Častokrát je to skôr boj závidiaceho človeka s vlastným egom.
A teda vlastne pre neho prospešný stav (aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá), kedy je životom a týmito situáciami učený a vyzývaný. A kto sa na samého seba dokáže pozrieť týmto pohľadom, už v ten moment zvíťazil.
Stať sa vedomým je totiž zvedomený postoj, pred ktorým sa už nedá ujsť. Postoj, ktorý už nedokáže zatvoriť otvorené dvere vnímavosti.
A usmiať sa s láskou nad týmto ľudským bojom vlastne znamená uznať aj svoju vlastnú slabosť a zraniteľnosť. A uznať zraniteľnosť je preukázaním tej najväčšej vnútornej sily.
Vzťahy nám dávajú možnosť rozhodovať sa, a to v každý moment ich trvania o tom, aký postoj v nich k druhému človeku chceme zvoliť.
Či v nich chceme SEBA zažívať nahnevaného, ukrivdeného či sklamaného, alebo naopak milujúceho, silného, prijímajúceho. Vzťahy nám teda dovoľujú zažívať svoju verziu seba, na ktorú buď môžme byť hrdí, ale aj takú za ktorú sa vnútorne skôr hanbíme.
Aj keď nám to môže znieť zvláštne, je to väčšinou vec takmer výhradne našej voľby, nášho rozhodnutia, našej vnútornej slobody. Bez ohľadu na to, čo sa nám vo vzťahoch deje si môžme zvoliť možnosť neodpovedať späť hnevom, pohŕdaním či sklamaním.
Možno je niekedy dôležité rozlíšiť, že sa dá dávať aj vtedy, keď naspäť nedostávame.
Možno život práve tým, že nám ukazuje slabosť iného človeka, kladie dôležité otázky. Ako by som sa s tým vysporiadal/a ja? Čo je z toho ten pravý odkaz pre mňa? Z akého miesta budem vystupovať, aby to dávalo zmysel?
Možno je jediná zmysluplná cesta reagovať vnútornou silou. A to takou, ktorá sa nepotrebuje povyšovať a nepotrebuje ani poukazovať na prinesené obete či sa obhajovať.
Len prinesie úľavu namiesto napätia a novú, inú, transformujúcu energiu. A to bez pochybností do každého vzťahu, v ktorom sa objaví.
Som z generácie žien plných sily, odhodlania, energie zmeniť svet, žiť inak, naplno. So všetkými právami, ale aj povinnosťami. Prekročiť tieň našich všetko prijímajúcich mám. Tých žien, ktoré museli nosiť priširoké sukne, aby schovali všetky trápenia. Cítim však čosi iné. Unavili sme sa. Tak ako muž ide cestou dokonalosti a túži po nej, tak žena hľadá svoju úplnosť. Pod úplnosť sme si však toho vložili príliš. A zabudli na to, čo nás tvorí. Materstvo je najsilnejšia hybná sila. Materstvo reprezentuje dokonalosť ženy a stvorenia. Vychádza však zo ženy, prapodstaty, zdroja. Nie je viac, nie je vyššie. Je to iná forma prejavenia bytia.
Nina Menkynová
