Nasledujúci článok bol napísaný pre Magazín40+ (august 2020). Prečítať si ho môžeš aj TU.
Naša generácia je silnou generáciou. Sme nositeľmi zmeny, výrazne meníme postoje rešpektované systémom, v ktorom žili naši rodičia a ich rodičia. Sme inými pioniermi, než tí, ktorí recitovali, čo im kto nadiktoval.
Máme snahu sa učiť, vzdelávať, vnútorne rásť. Odmietame zaužívané vzorce, sme čoraz aktívnejší v premýšľaní nad tým, čo sa nám deje.
Ak aj niečo prijmeme, snažíme sa zvažovať, či veríme zdroju, odkiaľ informácia pochádza. Médiá už nemajú až taký dosah. Sme kritickejší, selektívnejší vo vnímaní a prijímaní. Viac nás zaujíma, kto sme naozaj. Čo k nám naozaj patrí a čo nie je naše. Viac sa pýtame.
Raz sa ma niekto opýtal, čo to znamená zrelosť. Či to znamená, že už sa nepotrebujeme pýtať otázky…
Moja odpoveď bola, že sa ich, naopak, možno budeme pýtať oveľa viac. Len naše otázky budú INÉ. Budeme sa pýtať INAK.
Znie to všetko pekne a úctyhodne. Je to však zložitejšie, než to na prvý pohľad vyzerá. Vnútorná práca a zrelosť totiž ani zďaleka neznamená, že “vieme”.
Neznamená to, že sme sa naučili, pochopili. Dokonca to neznamená ani to, že sme učenie vnútorne prijali.
Vnútorná zrelosť neprichádza v stave osvietenia, nie je to zázračný lúč múdrosti, ktorý nás presvetlí.
Skúsim uviesť príklad, kde vnútornú prácu prirovnám k obyčajnému upratovaniu. Neznie to veľmi usľachtilo, viem, ale som presvedčená, že je to veľmi trefná metafora. Tak, ako naša kuchyňa sa nám pravidelným varením a používaním špiní, prach sadá neustále, riady sa neumyjú samé, smeti nevysypú.
Najmä my ženy dobre vieme, že na upratovanie sa tak naozaj nedá vyčleniť len sobotné doobedie. Je to denno-denná práca, z ktorej v podstate takmer nikdy neubúda. Kedy si vlastne môžme dovoliť tak naozaj úplne vydýchnuť a povedať: “Upratané!” ?
Už zajtra sa totiž celý kolotoč rozbieha nanovo. Alebo otvoríme dvere inej miestnosti v dome a zistíme, že náš výdych bol len omylom.
Veľmi podobne je to aj s našou mysľou. Máme pocit, že sme si vyčistili, upratali vzťahy a vzápätí nám do života vstúpi niekto/niečo, čo nás rýchlo vráti na zem. Zhrození pozorujeme svoju nezvládnutú reakciu, s ktorou sme si mysleli, že sme sa už vysporiadali a neskĺzneme do nej znovu. Vidíme však svoje slabé miesta opakovane, znova sme ovládaní čímsi, čo sme si mysleli, že už máme dávno spracované.
Poznáte známu vetu “Keď máš pocit, že si osvietený, choď na obed k rodičom!”? Je presne o tom.
Skúsim rozvinúť metaforu o upratovaní ešte ďalej. So zámerom ukázať, aká je naša myseľ šikovná… Ako aj pri upratovaní, tak aj v práci s mysľou môžme totiž naraziť na rôzne “zrady”.
Predstavme si teda, že sme začali upratovať. Pre začiatok sme si vybrali skriňu v spálni, ktorú vieme, že sme dlhšie prehliadali. Ideme na to veľmi poctivo, sústredene. Utrieme prach, narobíme “komínky”. Keď sa však pozrieme hlbšie, uvidíme, že prach je aj vzadu za prádlom, dokonca je ho ešte viac než vpredu. Sme zodpovední, vyložíme prádlo von a utierame prach naozaj precízne a všade. Popri tom však zistíme, že dvierka na skrini nedovierajú a chceme zistiť príčinu.
Tak vyložíme prádlo zo skrine tretí krát. Strčíme hlavu ešte hlbšie a zistíme, že úplne vzadu je nedotiahnutý šrób v dreve a že vlastne skriňa je už príliš stará a nedrží pokope. Popri tejto precíznej činnosti nám však uniklo, že nám vykypela v kuchyni polievka a pes sa od netrpezlivosti vycikal na chodbe..
Precíznosť je krásna, ušlachtilá vlastnosť. Avšak s hlavou prihlboko v skrini strácame nadhľad a odstup. S hlavou v skrini nevidíme možnosti, uniká nám svet okolo. Sme zahrabaní v probléme. Pre stromy nevidíme les. Alebo ako sa ešte inak hovorí, že s vodou vo vaničke vylejeme aj dieťa…
Odkaz tohto môjho zamyslenia sa je vlastne veľmi jednoduchý.
Vedomosti nás posúvajú, vďaka nim dozrievame a robíme v živote voľby. Avšak “vedieť” nám nestačí. Návšteva u terapeuta, alebo podcast od guru-a z nás nespraví zrelšieho človeka. Aj keď nás zaručene k nášmu hľadaniu priblíži..
Vnútorná práca je totiž rozhodnutie na celý život. Neustále, denno-denne sa vystavovať tomu, že vnútorne hľadáme tú najlepšiu verziu seba. Otázky typu “Konal/a som zo svojho stredu?” “Bola táto reakcia zrelou odpoveďou? Alebo naopak – len inštinktom, prvoplánovým impulzom? “Čo všetko už vidím? A čo ešte nie? “Dokážem sa pozerať “ŠIROKO”?”. “Nedávam problémom väčšiu váhu, nepovyšujem svoje krivdy?, “Viem vystúpiť zo svojej vnútornej obete?”
Tieto a mnoho iných otázok bude patriť k našim každodenným domácim prácam. A prachu bude ubúdať len pomaličky..
Ja však verím, že nás postupne to upratovanie začne baviť stále viac a viac : – )
A začnú sa diať malé/veľké zázraky..
S láskou, Nina
