Nasledujúci článok bol napísaný pre časopis Moja Psychológia (máj 2020).
Zvláštno-múdra veta, ktorá hovorí, že „šťastie je drina“ – mi často zaznieva hlboko v mysli.
Nechcem tu písať o snahe a výkone, ktorý treba podať, aby sa dostavil spoločensky platný úspech. Myslím na také tie zdanlivé maličkosti, ktorými meníme veci v svojom živote. A popri tom dozrievame.
Ja ich rada označujem ako vnútorná práca.
Moja úvaha by mala byť o tom, že neverím v šťastie, ktoré priletí a odletí. Verím naopak, že šťastie si zasluhujeme.
Zasluhujeme si ho napríklad tým, že dokážeme zmeniť postoj. Tým, že sa uvidíme z väčšej výšky. Alebo ešte inak - tým, že sa rozhodneme byť “veľkí”.
“Čo to ale v praxi vlastne znamená? Čo nám v tom môže pomôcť?”
PRÁCA SO SVOJIMI VNÚTORNÝMI POSTAVAMI.
Tie moje osobné postavičky, s ktorými vnútri často komunikujem, volám “malá” a “veľká” Nina.
Keď som v role svojej “malej” Niny zažívam si svoje emócie naplno. Inými slovami, tu je dovolené hnevať sa, smútiť, báť či ľutovať sa, cítiť krivdu. Proste prežívať si vlastné tzv. prvoplánové emócie v celej ich šírke.
Ako terapeut totiž verím v to, že tieto emócie netreba potláčať. Ony jednoducho tak či tak musia odznieť, bez ohľadu na mieru našej múdrosti, či zrelosti. Sme ľudia a sú nám prosto vlastné.
Možno však s nimi môžme pracovať inak, než nechať sa nimi naplno pohltiť a prestať rozlišovať!
Emócie totiž majú tú vlastnosť, že nás chcú celých.
Keď už som pri silnej emócii schopná koncentrovať sa, predstavím si, že je vo mne niekto vyšší, väčší. Niekto, kto sa vie na všetko pozerať akoby z “vyššieho poschodia”.
A práve to je tá moja vnútorná postava, ktorú volám “veľká” Nina.
Samozrejme, že sa nie vždy k nej dokážem vyštverať. Lebo to znamená pustiť svoje hnevy a pousmiať sa nad sebou a situáciou, ktorú tak nahnevane (alebo sklamane, rozčarovane) riešim.
Lebo to znamená pustiť svoje krivdy a uznať, že sa mali udiať, aby ma posunuli. Lebo to znamená nedržať sa svojho ega, ktoré tak veľmi potrebuje mať pravdu a dosiahnuť spravodlivosť za každú cenu. Lebo to znamená neutápať sa v sebaľútosti, kde je (priznajme si to!) občas veľmi dobre.
To štveranie sa vyššie je drina. Som však odhodlaná to robiť znova a znova. Svet z tej výšky totiž naozaj stojí za to.
“Veľká” Nina je vnútri pokojná. Možno trošku vzdialená, čo ale neznamená, že je neprežívajúca, alebo málo intenzívna. Práve naopak, je schopná zacítiť si svoju vnútornú radosť nezávisle na ľuďoch a okolnostiach. Je hrdá a pokorná zároveň.
HĽADANIE SVOJHO STREDU.
Takmer všetci sa v živote hýbeme na sínusoide. Voláme to “raz sme hore, raz dolu”. Jeden deň sa nám darí všetko, čo chytíme do ruky. Iný máme vo všetkom smolu.
Tak to často máme aj s našimi emóciami. Smútok a beznádej strieda bezhraničná radosť. Od lásky je len na krok k nenávisti. Z ľahostajnosti vieme ísť tak rýchlo do hnevu.
Polarity nám môžu priniesť intenzitu, zároveň však veľa kradnú. Pijú našu energiu. Byť privysoko môže prinášať neschopnosť sa ovládať, nechať sa strhnúť, nezvažovať svoje slová, skutky. Pozícia príliš nízko privoláva našu pasivitu, ťažobu, pocity nízkej sebahodnoty, sebadôvery. Zároveň si od okolia vyžaduje tak často nepomáhajúcu ľútosť. Rola obete je zradnou rolou. Je zdanlivo bezmocná, avšak manipulujúca s mocou, strhávajúca pozornosť a plytvajúca energiu iných.
Chcieť hľadať stred je vážne rozhodnutie a nie ľahká ani rýchla cesta. Je to ako chodník domov, ktorý je však kľukatý, plný zákrut a odbočení. Ak si túto cestu však pre seba začneme objavovať, k tomu “byť doma” sa už vieme opätovne vracať. Istejšie a postupne rýchlejšie a vedomejšie.
“POĎME BYŤ VEĽKÍ!”
Moja úvaha zároveň pojednáva aj o tom, že nie sme “produktmi” našej minulosti. Minulosť, predkovia a aj náš pôvodný rodinný systém a prežité náročné udalosti/traumy/bolesti nás samozrejme ovplyvňujú. Nemusia nás však nevyhnutne ovládať, alebo riadiť. Nemusia byť príčinou slabosti.
Naopak môžu byť zdrojom sily. Môžu byť impulzom k novému postoju, môžu byť školou.
Počas terapií sa až príliš často stretávam s tým, že dospelí ľudia často odvodzujú svoju hodnotu od toho, AKO ich vnímali a ČI ich oceňovali rodičia.
Ja im, naopak, skúšam hovoriť „Poďme už byť veľkí!“
“Čo by to znamenalo, ak by sme sa rozhodli vystúpiť z nášho detského pieskoviska?”
To, čo očakávame ako deti, je veľmi prirodzené, lebo našim jediným a najdôležitejším „kmeňom“, ku ktorému patríme a potrebujeme patriť, je naša najužšia rodina.
Vyvodzujeme svoju hodnotu, schopnosti, svoj výkon práve podľa ich záujmu, chvály, uznania, množstva venovaného času..
Ich pochvala nám hovorí o našej sebahodnote. Ich kritika nám vytvára naše osobné svedomie. Ich zákazy/tresty nám určujú hranice.
Čím sme však starší, máme našich “kmeňov” v živote omnoho viac. Zvykne tam patriť škola a prostredie okolo, ktoré nás formuje. Krúžky, aktivity a komunita za tým. Pracovné prostredie. Naša nová rodina, do ktorej vstupujeme a ktorej pravidlá spoluvytvárame.
Príčiny nášho konania a správania nemusíme nevyhnutne hľadať v minulosti. Vety typu: “Mňa ako stredného súrodenca mama odmietala, preto sa neviem zaradiť do života..”, “Otec bol alkoholik, aj ja mám sklon k závislostiam”… a pod., nevedú k zmene. Naopak, ťahajú nás dolu, kotvia v pasivite. Často ich nevedomky používame ako výhovorky.
Nepopieram psychoanalytické smery, ani nechcem zľahčovať dopady minulých tráum. Viem veľmi dobre, koľko trvá a aká náročná je to práca, kým odoznejú.
Poukazujem skôr na iný uhol pohľadu. Iný postoj k sebe. Iný postoj k tomu nášmu pôvodnému.
“Poďme byť veľkí” môže znamenať presný opak. Môžme prekonať utvrdzovanie si starých vzorcov. Môžme vykrociť z mechanizmu fixovania starých krívd z minulosti. Nemusíme očakávať od našich rodičov nápravu, ani mať snahu ich “dovychovať”. To v žiadnom prípade nie je rola dietaťa.
Tento iný prístup by naopak mohol smerovať k tomu, že dôvody našej minulosti ležia v budúcnosti. V tom, čo na nás čaká. V tom, čo vieme ovplyvniť/zmeniť. Záleží na našej sile, našej schopnosti, na našej iniciatíve, ako sa toho chopíme.
Nina Menkynová
„Keď sa dobre pozeráš, uvidíš, čo si predtým nevidel. To, že veci žijú tvoj život, že žijú z teba. Tvojou silou padá kameň na druhý. List tancujúci vo vetre tancuje teba. Všetko ťa zrkadlí“. (C.G. Jung, Červená kniha)
