Sme ženy. A zároveň je naše ženstvo pre nás stále akosi nepoznané, tajomné, vzdialené..
Kto je ŽENA pre ženu? Ako vlastne vnímame význam tohto slova? Čo z toho dokážeme žiť a o čom v sebe ani netušíme? A ako sa s tým nepoznaným prepojiť?
Ja sama mám stále viac otázok než odpovedí.. Mám však pocit, že už len to, že sme si tieto otázky začali dávať, nás vedie k otváraniu tajomnejších komnát. Že už len otázkami samotnými sa dostávame do medzi-priestoru, kde sa veci dejú inak – vyladenejšie, spontánnejšie, intuitívnejšie.. Farby sú jasnejšie, zvuky plnšie..
Mám pre Vás, milé ženy, malú prosbu, ktorá mi príde aktuálna aj v deň konferencie. Nech všetky jej inšpiratívne a krásne témy (výchova detí, zdravé stravovanie, spiritualita, hľadanie zamestnania snov, vnútorná či vonkajšia krása a mnoho iných) z nás neurobí len ďalšie otrokyne vlastných predstáv. Nech si nevytvárame vlastné povely. Nech nelepíme sami sebe na čelá nálepky toho, čo by sme mali/mohli/chceli..
Skúsme týmto dňom plávať s naširoko otvorenými očami a srdciami a vyberať si práve to, čo sa nás dotkne kdesi naozaj hlboko. Skúsme mať odstup, skúsme si vytvoriť priestor v nás, do ktorého vpustíme úprimne len to, čo tam práve teraz patrí.
Niečo, po čom tuži tá OZAJSTNÁ žena v nás.. Nech je akákoľvek – chvíľu krásna, chvíľu menej pekná, divoká, pokorná, nežná i priama, milujúca, či upriamená na svoje vnútro, čitateľná, či tajomná..
Nachádzajme ŽENU v nás ako vlastné umelecké dielo, ako plátno maľované najmä pre nás samé.
S láskou, nina 🤍
