Nasledujúci článok bol napísaný pre Magazín40+ (január 2021). Prečítať si ho môžeš aj TU.
Hľadáme stratenú sebahodnotu, sebavedomie či vnútornú silu. Ženy sa učia byť ženami, muži hľadajú svoju mužskosť. Nevieme zistiť, kto je to vlastne ten/tá, komu hovoríme JA.
A, navyše, v systéme, ktorý hľadal priemer, schopnosť zapadnúť, nevytŕčať. Boli nám skôr ukazované naše slabé stránky – jednoducho to, čo nám nešlo. Našou úlohou bolo vylepšovať, meniť, skrátka neakceptovať to, čo máme. Zabudli sme sa na seba pozerať, zabudli sme sa naozaj VIDIEŤ. Takisto málo poznáme reč svojich tiel, nerozumieme, keď čosi hovoria. Prehliadame to a až príliš často to potláčame či popierame.
Alebo si reč tela zamieňame za naše nezvládnuté závislosti. Utešujeme sa, že nám to, čo nás ovláda, vlastne káže telo. A stávame sa majstrami v tom, ako argumentovať samému/samej sebe.
Selektujeme dobré od zlého, stávame sa sudcami životov iných. A voči sebe sme často tými najneúprosnejšími katmi.
Ako záchranu sebavedomia používame pozitívne myslenie, programujeme si myšlienky, veľa vytesňujeme. Kvantujeme si životné situácie, vizualizujeme, formulujeme krásne znejúce zámery a priania. V tom však často vylejeme s vodou z vaničky aj dieťa, ako sa hovorí. Inými slovami − odmietame to, čo máme a prajeme si to celé inak. A chytáme sa do vlastnej pasce, a tým aj do pasce systému.
Len mám trošku iný pocit.
Čo keď sebavedomie či sebaúctu nemusíme úporne hľadať a stavať nanovo? Čo keď sa nemusíme nevyhnutne vracať do detstva a preformulovávať si to negatívne, čo sme o sebe počuli? Čo keď je celé „hľadanie sebavedomia“ len o väčšom prepojení sa s niečím, čo nám bolo prirodzene dané? A tie prirodzené dary hľadať možno vo svojej INAKOSTI. Teda kdesi, kde by nám to možno ani nenapadlo.
Možno stačí málo… Objaviť a pomenovať si to, čo nám ide (nech je to akokoľvek nereálne, na pohľad zbytočné, uletené…) a sústrediť sa na to. Pozdraviť spolu s týmto darom každé ráno samého/samu seba v zrkadle. Poďakovať zároveň svojmu telu, ktoré to celé umožňuje − urobiť si z toho malý rituál. Vnímať reč tela, vnímať svoju intuíciu, vnímať svoju odvahu, kreativitu, odlišnosť alebo, naopak, lásku k tým najobyčajnejším veciam na svete. Čosi, kde objavíme v sebe samom/samej pulzovanie, teplo, energiu, život…
Sebaúcta vo vzťahovej rovine má ešte inú podobu. Ľudia často hovoria o nedostatku sebaúcty. A to, žiaľ, aj vtedy, keď paradoxne práve oni nemajú úctu k životu a k iným ľuďom naokolo.
Úcta k sebe totiž neznamená sebalásku. Nemusíme sa bezpodmienečne milovať, ani sa presviedčať, že sme tými najlepšími, najkrajšími, najdokonalejšími a nikoho na svete nám k tomu netreba. Stačí si len zavolať k svojmu konaniu voči sebe úctu a rešpekt.
Napríklad, keď sa úctivo správame k svojmu učiteľovi, znamená to, že vždy zvažujeme svoje reakcie – nedovolíme si vyhŕknuť čokoľvek či reagovať, akokoľvek nám napadne. A to ani vtedy, keď sa nám jeho správanie nepozdáva. Volíme formu. Zamysleli sme sa v tomto kontexte niekedy nad vzťahom k sebe?
Skúsim ešte túto moju úvahu prepojiť s tým, ako sa definuje zdravý partnerský vzťah. A nemyslím taký, v ktorom sa nehádame, nesmútime, nehneváme sa na seba navzájom. Lebo, veru, aj toto všetko ku vzťahu nevyhnutne patrí. Úplná harmónia neexistuje, úplnú harmóniu stále hľadáme, potrebujeme vytvárať, snažíme sa o ňu.
Vo vzťahu si nehľadáme svoju polovičku. My totiž SME úplní, a to každý sám za seba. Čiže si nehľadáme niekoho, kto nás doplní. Naopak, hľadáme si niekoho, s kým TVORÍME. S kým sa hýbeme. S kým vytvárame to, čo pre oboch znamená MY. A zároveň spolu s tým objavujeme, čo znamená to predtým tak často používané, ale zároveň tak nejasné slovíčko „JA“.
Hovorí sa, že rastie vždy to, čomu venujeme pozornosť. Hovorí sa, že milovať znamená cítiť sa rozpoznaný. Nemusíme ani v tomto byť závislý na našom okolí, som si istá, že to môžeme darovať sami sebe.
Na záver preformulujem citát Joela Osteena: „Je úžasné, čo ľudia urobia, keď v nich vidíme to najlepšie. Keď cítia, že si ich druhí vážia. Keď je na nich braný ohľad. Pomáha im to vystúpiť vyššie.“
Skúsiť sa na seba pozerať s láskou a vďačnosťou, a to aj na svoje odlišnosti, zvláštnosti alebo, naopak, „obyčajnosti“.
A cez to sa „rozpoznávať“ a učiť sa mať sa rád. A možno potom byť schopní hľadať aj to, v čom sa vidia vyšší aj tí okolo nás. A podporovať to aj tam. Vzťahy sú totiž naše zrkadlo – VŽDY, vždy v nich uvidíme naše vlastné časti, ak sa pozeráme dostatočne pozorne. A to je tá škola, po ktorú sme si sem prišli…
S láskou, Nina
