Nasledujúci článok bol napísaný ako rozhovor pre Magazín40+ (december 2020). Prečítať si ho môžeš aj TU.
S Ninou Menkynovou sme sa stretli na stránkach 40plus už niekoľkokrát. Dnes sa s ňou povenujeme téme spokojnosti v živote v tzv. jeseni života. Že kedy to je? Držte sa. Ak máte po 50ke, tak ste už tam tam. Totižto, už sa od vás neočakáva rast. Ste mimo hru?
Mám výrazne cez 50 rokov a pocit, že som už veľa vecí v živote dosiahla. Mám dve dospelé deti, malých vnukov a manžela, s ktorým, a to aj napriek krízam, náš vzťah ustávame. Pracujem na manažérskej pozícii a v práci sa môžem označiť za úspešnú. Mám viacero pekných hobby v mojom živote. Mala by som cítiť spokojnosť, avšak vnútorne sa mi deje opak. Mám strach zo starnutia. Necítim sa tak, že sa už moja cesta má uberať jednotvárne a bez zmyslu smerom k starobe. Cítim sa plná života, bojím sa pocitov nepotrebnosti, neužitočnosti. Bojím sa aj pocitu byť vyčlenená zo spoločnosti, nezaujímavá.“
Či si to chceme pripustiť alebo nie, ak sa vekom blížíme od päťdesiatky k šestdesiatke, prechádzame do obdobia života, ktoré je možné označiť za „jeseň života“. Spoločensky sa dokonca označuje ako „neproduktívne“.
Je to však len uhol pohľadu, ako sa rozhodnete na toto životné obdobie nazerať a aké miesto si v ňom nájdete. A to aj napriek tomu, do akej role vás tu doslova spoločnosť, či systém tlačí.
Starnutie (pričom tu zdôrazňujem aspekt zrelosti, múdrosti, nadhľadu, či odstupu) nie je v súčasnosti dostatočne spoločensky uznané ako hodnota.
Náš systém preferuje rast, akúsi ilúziu udržateľného rozvoja, stále stúpajúcej produktivity. Uznáva ľudský život ako lineárnu cestu idúcu z bodu A do bodu B. A keď krivka prestane rásť, nastáva fáza prudko klesajúcej priamky. Všetci sme neustále tlačení a motivovaní k výkonnosti, výsledkom. S tým priamo úmerne v určitej fáze života prichádzajú pocity neužitočnosti a nepotrebnosti. Straty zmyslu.
Táto myšlienka však absolútne nerešpektuje prirodzené cykly, z ktorých vychádzajú zákony prírody, vesmíru, teda aj ľudskému druhu. Náš život sa nepodobá priamke, ale naopak uzavretému kruhu. Teda čomusi prepojenému, navzájom nadväzujúcemu, rozdelenému na fázy a obdobia.
Neustály rast smerom nahor je pre nás neprirodzený a v zásade pre prírodu nemožný.
Ako spoločnosť strácame to, na čom sme historicky ako ľudstvo rástli, dospievali, zreli. Rozmer starešinovstva (eldership) kedysi prinášal to, čo si teraz vkladáme do života s pomocou rôznych guru, lektorov, motivátorov, učiteľov osobného rozvoja. Kedysi to však prinášala zrelá žena/muž. A to pohľad prijímajúci všetko, čo sa deje, z postoja lásky, prirodzeného súcitu (nie však ľútosti) či podpory. Bez snahy o výsledok, merateľnú zmenu.
Pohľad, ktorý už veľa videl a zažil a teda nepotrebuje vstupovať do zbytočných, intenzívnych emócií. Pohľad, ktorý prijíma oba uhly, rozlišuje medzi osobným a neosobným. Uznávajúci čosi, čo nás presahuje. Pohľad, ktorý vníma prítomný okamžik, ale aj minulosť a kontext.
Spoločenské role ako „múdra žena“, „múdry muž“ stratili svoj pôvodný význam. A úcta k ich schopnosti „širokého“ pohľadu.
Možno neponúkam konkrétnu radu či odporučenie. Snažím sa len zmeniť uhol pohľadu na pocity nepotrebnosti a vrátiť hodnotu hodnotnému.
Možno sa váš život môže otočiť práve takým smerom, kde môžete vytvárať a produkovať, ale už s iným rozmerom.
Smerom, v ktorom upriamite svoju pozornosť na iné, než merateľné hodnoty. Kde sa postupne stanete niekým, kto vnesie nadhľad tam, kde chýba odstup. Kto vnesie pokoj tam, kde vládne konflikt. Kto poukáže na ľahkosť na miestach, kde je všetko ťažké. Kto dá impulz k odvahe, ale zároveň vie poskytnúť bezpečie.
Lebo už viete o živote čosi, čo sa nedá naučiť z knihy, napodobniť, ani odkukať.
Podľa systemiky je vývoj možný iba vtedy, keď riskujeme už niekde nepatriť. Aké to bude slobodne opustiť mladosť a povedať ÁNO starnutiu? Povedať niečomu novému ÁNO, čo nepoznáme, znamená povedať NIE – je koniec, tomu čo poznáme.
Problém s vykročením do novej etapy často netkvie v tom, či máme odvahu smerom k niečomu nepoznanému vykročiť. Naopak, problém často nastáva v spojení s dôsledkami našich NIE a odvahe ich vyjadriť. Totiž v momente, keď pritakáme niečomu novému, ešte nevieme, čo dostaneme späť. Práve tu je však ukrytá sila rozvoja.
V istom zmysle musíme byť pripravení spáliť mosty. Je to ochota niečo zmeniť, podstupujúc riziko a byť vo (často zraňujúcom a boľavom) vzduchoprázdne. Práve tu je však ukrytá sila rozvoja.
S láskou, Nina
