Možno tieto moje slová o sebaláske nevyznejú úplne láskavo. Najmä pre všetkých tých, ktorí tvrdia, že sa nemajú radi. A lásku k sebe buď stratili, alebo im bola vzaná.
Hlavné posolstvo týchto riadkov je však to, že sa nedá “nebyť v láske”. Možno prekvapím, keď napíšem, že sebaláska je nám absolútne prirodzená, nevyhnutná pre prežitie každého z nás. Je úplnou podstatou života.
Nie je preto možné lásku stratiť, ani nanovo nájsť. Sebaláska má totiž málo spoločné so systémom. Nie je vecou názoru iných ľudí na nás. Nie je to ani to, či spĺňame niekoho iného (alebo svoje vlastné) presvedčenia. Nemôžeme o ňu prísť, lebo sa nám v živote čosi náročné udialo. Sebalásku nám takisto nikto druhý nemôže vziať.
Sebaľútosť, súdy o sebe samom, sebakritika, podceňovanie sa, zhadzovanie svojich schopností – to všetko si vieme našou hlavou a myšlienkami vyrobiť. A žiaľ, nie je to až také náročné. A deje sa to často a veľa. Ani jedna z týchto našich životných volieb však nemajú so sebaláskou nič spoločné.
Ozajstná láska, a teda aj sebaláska, je totiž vlastný – ten najhlbší - postoj k SEBE. Nezávislý od produkcie našej mysle/hlavy ani od hodnotenia nášho okolia.
Na druhej strane je však samozrejme možné, že sa dostaneme v živote do fázy, keď sa s ňou nie sme schopní spájať. Vzďaľujeme sa od pozornosti voči sebe. Vytesňujeme a odmietame to, že nielen žijeme v láske, vďaka láske. A teda aj SME láska.
ČO ak by sme nemuseli lásku k sebe úporne hľadať a stavať nanovo? Čo keď sa nemusíme nevyhnutne vracať do detstva a preformulovávať si to negatívne, čo sme o sebe počuli? Čo keby bolo to celé “hľadanie strateného sebavedomia” len o väčšom prepojení sa s niečím, čo nám bolo prirodzene dané? A vieme si to darovať aj sami sebe, bez toho, aby sme sa pýtali nášho okolia.
Čo ak by sme uverili v zázraky? V to, že sme na tento svet prišli v radosti. A aj kvôli radosti. Že je to našou najväčšou úlohou tu. Všímať si svoje dary, výnimočnosti – aj tie úplne “obyčajné”, jednoduché.
.jpg)
Hovorí sa, že rastie vždy to, čomu venujeme pozornosť. Hovorí sa, že milovať znamená cítiť sa rozpoznaný. Nemusíme ani v tomto byť zavislý na našom okolí, som si istá, že to môžme darovať sami sebe. A tie prirodzené dary hľadať možno vo svojej INAKOSTI. Teda kdesi, kde by nám to možno ani nenapadlo.
Vnútorne totiž často akceptujeme systém, ktorý je založený na tom, že vytvára všepoužiteľné pravidlá. Tým pádom systém vo svojej podstate oslovuje priemer, ľudskú potrebu patriť, nevytŕčať. Princípom príslušnosti k systému je porovnávanie sa a snaha zapadnúť. Znamená to aj prijať spoločenské či náboženské dogmy.
Vlastné výnimočnosti sme sa neučili vnímať či pomenúvať. Tak isto málo poznáme reč svojich tiel, nerozumieme, keď čosi hovoria. Prehliadame to a až príliš často to potláčame, či popierame. Alebo si reč tela zamieňame za naše nezvládnuté závislosti. Utešujeme sa, že nám to, čo nás ovláda, vlastne káže telo. A stávame sa majstrami v tom, ako argumentovať samému/samej sebe. A žiaľ si tým viac škodiť, než pomáhať.
Vidíme často čierno-bielo. Selektujeme dobré od zlého, stávame sa sudcami životov iných. A voči sebe sme často tými najneuprosnejšími katmi.
Sebapoškodzovanie, a sem počítam nielen závislosti, poruchy prijímania potravy, prekračovanie hraníc tela, ale aj negativizmus, nekonečné hry na vinníka a obeť, životné krivdy…. si zdôvodňujeme tým, že sa nevieme mať radi. Že sme stratili lásku k sebe.
Je však našou voľbou, do akej miery to rešpektujeme a kde v tom celom nachádzame miesto pre svoje INAKOSTI a výnimočné dary. INAKOSŤ väčšina systémov síce povoľuje a učí sa ich postupne akceptovať, ale nikdy na nich nestavia.
Ak teda tvrdíme, že sa nemáme radi, nestratili sme lásku k sebe. To, čo sme naozaj stratili, je SEBAÚCTA. Úcta k sebe totiž neznamená sebalásku. Je však podstatnou cestou k spojeniu sa s ňou.
Sebaúcta vo vzťahovej rovine má ešte inú podobu. Ľudia často hovoria o nedostatku sebaúcty. A to žiaľ aj vtedy, keď paradoxne práve oni nemajú úctu k životu a k iným ľuďom naokolo.
Nemusíme sa bezpodmienečne milovať, ani sa presviedčať, že sme tými najlepšími, najkrajšími, najdokonalejšími a nikoho na svete nám k tomu netreba. Stačí si len zavolať k svojmu konaniu voči sebe úctu a rešpekt.
Uvediem príklad mojich slov. Ak sa úctivo správame k svojmu učiteľovi, alebo k staršiemu človeku, znamená to, že vždy zvažujeme svoje reakcie – nedovolíme si vyhŕknuť čokoľvek, či reagovať akokoľvek nám napadne. A to ani vtedy, keď sa nám jeho správanie nepozdáva. Volíme formu, tón, spôsob, načasovanie.
Zamysleli sme sa v tomto kontexte niekedy nad vzťahom k sebe? Ako o sebe hovoríme? Čo tým voči sebe (ale aj okoliu) vytvárame? Akú energiu a aké posolstvo tým posielame do sveta? Chceme to takto naozaj?
Moje objavy k tejto téme smerujú k tomu, že LÁSKA K SEBE nesmierne úzko súvisí so záujmom a voľbou sa POZNÁVAŤ. K sebaláske vieme kráčať vždy vtedy, ak sme ochotní/odvážni/otvorení hľadať, skúmať, pozorovať svoju vlastnú pravdivosť, ozajstnosť či inakosť.
Sebaláska je žitie vo vlastnej pravdivosti. Pravdivosť však nie je čosi nemenné. Pravdivosť či ozajstnosť je hodnota, ktorá sa tak, ako všetko v živote, neustále mení, vyvíja.
Sebaláska totiž rozhodne nie je vnútorné presviedčanie sa o niečom, čo voči sebe necítim.
Tvrdiť si, že sa mi páči moje telo, ak vnútorne cítim, že to tak v tejto chvíli nie je? Alebo si zdôvodňovať, že brokolica je pre mňa zdravá, keď mi proste teraz nevonia? Či ospravedlňovať vlastné zvyklosti, ktoré sú síce už roky mojou súčasťou, ale v zásade mi komplikujú život, či dokonca prinášajú záťaž? Hovoriť si, že veď toto ku mne patrí, takáto/takýto proste som – a popri tom so sebou bojovať? Alebo nepúšťať svoj zabehnutý životný štýl, lebo v ňom je “mantra”, že to inak ani nejde a teda to treba len akceptovať a prijať?
· Čo tak hľadať odstup, nadhľad? Čo tak skúšať pozorovať vlastné drámy? Možno aj vďaka sile humoru…
· Čo tak skúsiť “trénovať” úsmev a následne pocit ľahkosti? (Kedykoľvek sa nám to aspoň na chvíľočku podarí.)
· Čo tak hľadať iné uhly pohľadu, neustále sa pýtať, overovať si svoje zaužívané pravdy, prehodnocovať?
· "Čo tu ešte nevidím?” ”Čo je tu možné?” “Čo ak by som si mohol/mohla dovoliť viac?” “Čo ak som predsa len iná/iný, než som si o sebe myslela?”
· Čo ak by sme sa skúšali vyhnúť súdom o sebe? A naopak vnímať, kedy žiarime?
.jpg)
Skúsim ešte túto moju úvahu prepojiť s tým, ako sa definuje zdravý partnerský vzťah. A nemyslím taký ten iluzórny, v ktorom sa nehádame, nesmútime, nehneváme na seba navzájom. Lebo veru aj toto všetko ku vzťahu nevyhnutne a aj právom patrí. Úplná harmónia tu našťastie neexistuje - úplnú harmóniu stále hľadáme, potrebujeme vytvárať, snažiť sa o ňu, dotýkať sa jej.
Vo vzťahu si však nehľadáme svoju polovičku. Nehľadáme si niekoho, kto nás doplní. Naopak, hľadáme si niekoho, s kým TVORÍME. S kým “sa hýbeme”. S kým vytvárame to, čo pre oboch znamená MY. A zároveň spolu s tým objavujeme, čo znamená “JA”..
My totiž SME úplní a to každý sám za seba.
Na záver preformulujem citát Joela Osteena.
“Je úžasné, čo ľudia urobia, keď v nich vidíme to najlepšie. Keď cítia, že si ich druhí vážia. Keď je na nich braný ohľad, dostávajú pozornosť. Pomáha im to vystúpiť vyššie.”
V tomto mojom texte je hlboká a úprimná viera, že dokážeme “vystúpiť vyššie” aj s vlastnou pomocou. Skúsiť sa na seba pozerať s láskou a vďačnosťou a to aj na svoje odlišnosti, zvláštnosti. Alebo naopak aj na vlastné „obyčajnosti“.
A cez to sa “rozpoznávať” a mať sa len tak jednoducho rád/rada. A možno potom byť schopní hľadať aj to, v čom sa vidia vyšší aj tí okolo nás. A podporovať to aj tam.
Škola, po ktorú sme si sem prišli, neznamená utrpenie a poznanie na základe utrpenia. Ozajstná škola života je o umení prežívať radosť, ľahkosť, dary naokolo. Byť láskou, byť v láske, naplno a ozajstne.
S láskou, nina 🤍
