MidLife Hacks
Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Uvedomujem si, že moje slová budú znieť nepravdepodobne.
Avšak to, čo v tomto texte zdieľam, cítim každý jeden deň intenzívnejšie.
Okolo mojej 40-tky, kedy som osobne prechádzala silnou transformáciou, sa mi veľmi začal meniť pohľad na svet - na moje vzťahy, prácu, postoje. Na seba samú, moje telo, moje životné, ale aj na tie malé dennodenné voľby.
A teda takisto aj na to všetko, čo prináša “ageing”.
Len na upresnenie - v tejto chvíli mám 47 rokov.
Paradoxne s pribúdajucimi rokmi mi je samej so sebou, v mojich vzťahoch, v mojom tele lepšie. Vedomejšie, zodpovednejšie.
Som pripravenejšia a odvážnejšia meniť svoje minulé, neslúžiace presvedčenia.
Som ochotnejšia nebrať sa tak vážne.
Voliť si vnútorný pokoj namiesto boja o to, kto má pravdu.
Vedomejšie si vyberať, čomu hovorím ÁNO. Zisťovať, že nekomfort mi prináša poznanie.
Že emócie nie som ja a nemusím im slúžiť.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Mojim “návykom” a nevyhnutnosťou je nezabúdať na svoje telo.
Ľahké telo pre mňa znamená ľahkú, nezaťaženú myseľ.
Každým jedným mojim dňom ma sprevádza yoga. Tiež mám denný kontakt s vodou-v lete plávam v jazere, v zime otužujem.
Yoga ma uzemňuje, sprítomňuje. Voda je živlom, mojou učiteľkou zmeny, inakosti a aj toho, ako funguje poznávanie cez nekomfort.
Rada tiež behávam, je to môj kontakt s nesúdiacou a prijímajúcou prírodou.
Toto všetko však pre mňa znamená oveľa viac než len šport a pohyb.
Je to čosi, čo volám priestor pre múdrosť tela. Vďaka týmto aktivitám som moje telo schopná tak naozaj počúvať.
Rozlišovať, čo urobí môjmu telu naozaj dobre, pri čom ožije, stane sa ľahkým.
Rozlišovať, kedy ma odhovára, alebo nahovára hlava, aby som čosi urobila alebo neurobila.
Veľmi verím na sebadisciplínu.
Je to náročný a zásadný postoj k životu, bez výhovoriek. Disciplína je však vždy odmeňujúca, vždy všetko vráti, vykompenzuje, stojí za to.
Cez sebadisciplínu sa dostávame k bráne, ktorá otvára aj netušené a možno aj nepravdepodobné možnosti.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Životné skúsenosti ma akosi viac v sebe “usadili”, som sebavedomejšia. To sebavedomie však nie je o istote vo všetkom, čo robím. Naopak, neistotu cítievam často. Už sa jej však tak neobávam. Dokážem sa lepšie vyrovnať so zlyhaním, bez zhadzovania sa, obviňovania.
Zároveň som smelšia v tom, do čoho sa púšťam.
Ak toto u mňa porastie, teším sa, čo všetko ma ešte so samou sebou čaká. :)
Pravdou je, že by som nechcela vrátiť ani zastaviť čas. Akosi ma viac so sebou baví žiť.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Vekom si čoraz viac uvedomujem, že život nie je o tom, čo bude. ŽIVOT je o tom, ČO JE.
Môže to znieť ako fráza, ale spolu s vekom si viac uvedomujem dané momenty, kratučké chvíle, predtým často neuvedomované dary prítomnosti.
Mám troch synov, mohla by som sa obávať, čo prinesie budúcnosť, či sa o nich dokážem postarať.
Radšej si však volím dávať dôveru tomu, že každý máme svoju cestu, príbeh. A jednoducho nejde ho neodžiť. Či sa to týka nás samých, alebo našich detí.
A tak ako nevieme zmeniť to, čo bolo, rovnako nedokážeme naplánovať budúcnosť.
V mojich obavách mi pomáha múdra veta: “Všetko je presne tak, ako to je”.
Boli časy, kedy som jej nerozumela. Teraz je pre mňa veľmi upokojujúca.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Mám v sebe veľa vďačnosti. Nebolo to v mojom živote tak vždy, ale teraz sa často aj v noci zobúdzam s úsmevom a vďakou. Cez seba vnímam, ako VĎAČNOSŤ TVORÍ.
Cez vďačnosť dostávam veľa darov.
Mám prácu, v ktorej zmysel verím a robím ju s veľkou láskou.
Pracujem veľmi veľa, pre okolie až nepochopiteľne. Nepočítam, či mi vychádza “má dať/dal”. Ženie ma viera v to, čo robím.
Aj tu to mám inak - neženie ma túžba zachrániť svet, už dobre viem, že to, čo robím musí dávať zmysel v prvom rade mne. Prínos pre ostatných je vždy až na druhom mieste.
Aj únava, nepokoj, stres či napätie má v tomto veku u mňa akúsi inú podobu.
Vždy vždy s vďačnosťou. A nie je to vďačnosť za to, čo mám.
Je to vďačnosť za to, kým som a smiem byť.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Čítam si po sebe svoje slová a áno, je zvláštne, že v téme ‘midlife ´neoslovujem nič negatívne či obmedzujúce. Možno sa niekomu javí, že opisujem ´ageing ´ako idylku, na ktorú sa možno tešiť.
A možno napíšem o 10 rokov čosi úplne iné, ktovie…:)
V tejto chvíli som si však istá priestorom, ktorý zrelosť otvára. Vek ani skúsenosti sa nedajú sprostredkovať, urýchliť, nie sú prenosné.
Keď sa raz (od nebeskej brány) budem na svoj život pozerať, viem, že sa nechcem nudiť:).
A môj odkaz? Buďme vďační za svoju inakosť. Uznať inakosť je spôsob, ako sa prijať - bez ohľadu na vek.
Mňa to naučili skúsenosti a aj moja terapeutická práca.
Inakosť je o jedinečnosti. Jedinečnosť je o výnimočnosti. Výnimočnosť je schopnosť naplno uplatňovať a využívať svoje dary.
A veru nepoznám lepší spôsob, ako prežiť svoj život ozajstnejšie.
Písané s láskou, nina🤍
