Novoročné predsavzatia vs. Vlastné presvedčenia (článok pre časopis Moja Psychológia, február 2022)

Nasledujúci článok bol napísaný pre časopis Moja Psychológia (február 2022).

Novoročné predsavzatia vs. Vlastné presvedčenia (kliatby)

Je to trošku také „pretláčanie sa“ týchto oboch našich tendencií, veľmi zjavné najmä ku koncu roku..:)))

Vychádzam z myšlienky, že PREDSAVZATIA nás motivujú, majú tendenciu posúvať vpred. A PRESVEDČENIA práve naopak, často nás zastavujú na ceste, odhovárajú.

Predsavzatia nám často hovoria „začnem cvičiť, budem sa zdravo stravovať, budem viac čítať... atď“. A presvedčenia akoby zozadu ticho šepkajú „ty nie si typ na pravidelné cvičenie, nepresiľuj sa!, to zdravé je len pre vtáky, treba sa najesť poriadne!, pozri si radšej televíziu, tam nájdeš tak či tak všetko...atď“

Otázka novoročných predsavzatí je v tomto čase veľmi aktuálna a zamyslí sa nad ňou asi takmer každý... Veď to znie tak veľmi pekne!

Zaviažeme sa k niečomu, čo sa nám páči, čo obdivujeme, čo nás inšpiruje.. V očakávaní zmeny máme dobrú náladu a veľa odhodlania. A zároveň - upokojuje nás trošíčku aj to, že ak predsavzatie urobím cez Vianoce, celé to spustím až od januára 😅 Uff, nie ešte teraz!

Sme teda často aj odvážnejší v nastavovaní tej správnej latky/miery/výkonu...

Čo sa však poväčšine deje už v marci alebo najneskôr v apríli? Kde sa rozplynuli všetky naše predsavzatia? Nemám pevnú vôľu? Som úplne nanič? Alebo som to len nesprávne nastavila?

Môj pocit a skúsenosti sú také, že často nebojujeme s tým, že sme nesprávne odhadli vlastné hranice, alebo si naložili priveľa. Častokrát bojujeme PRÁVE a IBA s vlastnou hlavou. Nie s kapacitou a možnosťami nášho tela. Dokonca ani nie s našou energetickou výbavou.

Bojujeme s čímsi zakoreneným hlboko v nás, akýmisi vzorcami, ktoré nám nikdy ani nenapadlo spochybňovať.  A práve tu prichádzajú na scénu hlboko zakorenené PRESVEDČENIA.

Uvediem môj osobný príklad..

Od detstva som neznášala beh.

Ako gymnastka som však behávať musela. Bolo to ale vždy s odporom a z donútenia. Na základnej škole som napriek mojim iným športovým danostiam bola v behu vždy horší priemer a vnímaná ako „tá chudá blondýna.“ :) Rok svojho študijného života (tak trošku omylom) som strávila na FTVŠ, odbor trénerstvo. A tam to veru bola úplná katastrofa. V akýchkoľvek atletických aktivitách vždy ďaleko posledná, bordovo-červená v tvári, tep na infarkt, zahanbená po korienky vlasov. Atletika vo VŠ indexe bola vecou toho, ako som prežiteľnú známku dokázala „vyusmievať“. Rozhodne nie vybehať.. Zo školy som po prvom roku doslova zutekala. A tešila sa, že na psychológii odo mňa beh nikto nechcel. :) Zutekala som s pocitom, že už nikdy si neobujem tenisky.

Dnes doslova každé ráno behávam. S veľkou radosťou. Moje zistenie je práve v tom, čo už naznačujem vyššie... Nebehávam preto, lebo mám lepšiu kondičku. Ani lepšie tenisky, či techniku. Tú nemám žiadnu, nestopujem si čas, ani prevýšenia, nemeriam si tep. V podstate behať neviem. Napriek tomu som nabehala vyše 1300 km za rok, bez akejkoľvek ambície. Čo sa udialo? Ako je to možné?

Moja odpoveď je, že som neurobila posun v rozmedzí môjho tela. Urobila som posun v mojej hlave, v mojich presvedčeniach. Na moju bežnú vetičku...“Beh nie je pre mňa. Nemám beh rada. Nie som vytrvalostný typ. Je to na mňa príliš stereotypné“... atď., atď.., som sa pozrela inak.. Skúsila som ju spochybniť. Skúsila som NETRVAŤ NA vlastnom PRESVEDČENÍ. Skúsila som zistiť, či ešte stále platí. A s prekvapením som zistila, že veru nie.  

To isté pre mňa platí s otužovaním.

Roky som si tvrdila, že vodu nemám rada. Nelákalo ma veľmi ani more, už vôbec nie špliechanie sa s mojimi chalanmi v dovolenkových bazénoch. Dokonca ani plávanie samotné. Zároveň som ten najzimomravejší človek na svete, trasiem sa aj v horúcom lete, mávam nedoplatky za kúrenie. Pred rokom som však urobila opak. SPOCHYBNILA som SVOJE TVRDENIE. Výsledok je, že som objavila zázraky a účinky chladu a vody.

A to vôbec nie pre telo. Naopak, pre moju myseľ. A v prospech neskutočnej práce s presvedčeniami. Spolu s ľadovou vodou som získala priestor, kde sa mi otvorili doslova nekonečné možnosti. Limitované takmer výhradne mojimi vlastnými presvedčeniami. Vlastnými kliatbami, ako som si to začala pre seba nazývať.

Čo ak to skúsim zmeniť? Čo ak je všetko inak? Čo ak by som tým získala? Čo ak by som saz toho dokázala tešiť namiesto trápenia sa?

Skúsim uviesť zopár mojich zistení a odporučení..

• ‍SPOCHYBŇUJME. PÝTAJME SA. BUĎME ZVEDAVÍ.
  ... „ Platí to ešte stále?“„Je tento uzáver/tvrdenie naozaj môj?“ „Alebo vnútorne počúvam svoju mamu/otca/kamarátku, ktorá to (niekde v mojom vnútri) tvrdí?“ „Ako veľmi som stále lojálna voči minulým vzorcom, ktoré som trvalo prebrala za svoje?“ „Čo vtedy platilo a naďalej už nemusí?“

• Podstatná je aj zmena svojho vnútorného postoja voči sebe z človeka, ktorý neustále uspokojuje druhých (PLEASER) na niekoho, kto má záujem prispievať (CONTRIBUTOR) - to je obrovská vec a prináša nesmierne možnosti.

• ‍Skúšajme rozlišovať, čo robíme preto, že to CHCEME MY. A čo robíme preto, že sme tak boli naučení. Znova otázka „Je to moje?“ „Kto som, keď sa nikto nepozerá?“ Čo ak náš život môže byť o tom, aký ho túžime mať my? Bez toho, aby sme uspokojovali predstavu niekoho iného.

• ‍NECHAJME RÁSŤ SVOJU VĎAČNOSŤ. Čo ak by sme si predstavili, že môžme mať v živote oveľa viac, než sme si kedykoľvek mysleli? A v súvislosti s tým byť aj viac a viac vďační za to, čo máme.

• Aj veľký guru Osho hovoril o tom, aby sme skúšali v živote ROBIŤ aspoň JEDNU malú VEC DENNE INAK, než to máme zaužívané. Raz si namiesto obvyklej kávy dať čaj. Alebo vymeniť bežnú šálku za inú. Alebo zmeniť zabehnutú trasu, ktorou zvykneme chodievať. Nebáť sa skúšať, otvárať si priestor. Zaručene uvidíme veci inak. Stereotyp je síce bezpečný, ale často okliešťujúci.

• ‍DEFINUJME si presvedčenia v PERSPEKTÍVE. Ak aj čosi odmietneme, „NEZAKLÍNAJME TO“ navždy. Skúsme si povedať, že pre TERAZ to pre nás neplatí. Teraz to proste nieje to pravé. NABUDÚCE to však môže byť úplne inak.

• ‍Ak sa pre niečo rozhodneme, dajme tomu šancu. Nerobme rýchle uzávery.
  V yoge sa napríklad hovorí o PRAVIDLE „TRI KRÁT“.
  ...Prvý pokus začať cvičiť yogu je totiž často o tom, že utekáme kade ľahšie. :) Netušíme, kde a čo sa od nás čakalo, mávame pocit, že máme kratšie ruky, úplne iné nohy ako všetci naokolo, kĺby ako starí ľudia... Ocitneme sa v pasci vlastných súdov.
  ...Druhý pokus je často spojený so zmenou pohľadu. Už sa tak urputne nepozeráme iba na seba a svoju neschopnosť, sme viac schopní sa pozrieť naokolo. A zisťujeme, že to dokážeme prežiť. Že aj tým okolo čosi z tých krkolomných pozícií nejde. Že v tom nie sme úplne sami.
  ...Tretí pokus je často o tom, že narastá pozitívna zvedavosť.. „Možno to predsa len mám šancu dať aj ja...:)

• ‍PRINCÍP MALÝCH KRÔČKOV. Nepozerajme sa na celé schodisko, skúšajme vidieť najbližší schod, kam chceme vystúpiť. Nechajme všetko, po čom túžime, nech sa nám otvára postupne.

• A najmä dôverujme si. Máme totiž všetci na to, byť kýmkoľvek, v koho v sebe vnútri uveríme.

S láskou, nina 🤍

‍

‍