Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy. Originál článku si môžete prečítať TU.
Hovorí o sebe toto: “Vďaka yogovej podložke viem samu seba vnímať plnšie. Následne odovzdať ďalej do sveta to, v čo verím, že má hodnotu. Svoj život nesmerujem do cieľovej rovinky, ale otváram do šírky. Nesmierne ma teší akýkoľvek nový nápad či inšpirácia. Hovorím životu ÁNO.“
Mám dar vidieť ľudské príbehy/osudy/cesty v súvislostiach. Akoby som sa vedela dostať nad človeka a uvidieť v jeho rozprávaní akúsi spojovaciu niť. Cez yogu a najmä v terapiách som s človekom celou sebou, naplno. Možno tak nepôsobím, no vo vnútri som veľmi intenzívna. Snažím sa byť skutočná a práve tým zanechávať stopu.
Myslím, že na tento svet som prišla s veľmi jasným zameraním, aj keď som to vnútorne nikdy tak nemala pomenované. Od 3 rokov som dennodenne trávila život v telocvični ako gymnastka a reprezentantka, čo ma naučilo obrovskej sebadisciplíne, niekedy až cez fyzické či psychické hranice. Dnes som za to však veľmi vďačná. Modernej gymnastike som sa aktívne venovala aj počas celého VŠ štúdia. Neskôr mi pohyb veľmi chýbal a na prvé zaľúbenie si ma našla yoga. Avšak len a len ako záľuba, bez akejkoľvek ambície sa tým živiť.
Od skončenia štúdia som pracovala ako konzultant a neskôr partner v manažment konzultingu, so zodpovednosťou za veľké projekty manažérskych auditov, hĺbkových analýz potenciálu. Pracovala som ako kouč, čomu sa venujem doteraz.
S mojim bývalým manželom sme založili konzultačnú spoločnosť, ktorá je veľmi úspešná na trhu. Všetko asi navonok vyzeralo idylicky. Okolo 40 prišlo najzlomovejšie obdobie môjho života spojené s intenzitou v rozhodovaní sa, reagovaní, prežívaní. Strácala som pôdu pod nohami, akoby som sa celá nanovo hľadala.
Čosi podobné som si už zažila, keď som mala asi 25 rokov. Mala som pocit, že žijem v hmle. Potom sa mi hmla rozjasnila, no po dlhšom období prišla akoby nová zástena. Mám pocit, že keď človek príliš dlho kráča jednou cestou, vždy do toho vstúpi niečo hmlisté, odkiaľ je výhľad zúžený a my prestávame vidieť široko. Akoby nás život vtedy núti urobiť revíziu a následne zmeny, ktoré nás znovu posunú vpred.
Žiaľ, u mňa bolo toto obdobie plné prevratov spojené aj s osobným životom. V tom čase som sa rozviedla a učila sa samote. Snažila som sa to zvládnuť aj ako mama troch chlapcov. Vstúpila som na novú cestu, ktorá teda vôbec nebola jednoznačná, ani pevná. Akoby som však zobrala do rúk konečne svoju flautu a začala na nej hrať. Len ja som bola zodpovedná za to, či moje pesničky budú veselé, na tancovanie, alebo smutné či vážne.
Skutočná zmena však nastala až vtedy, keď som sa prestala za svoje tóny trestať a brať do úvahy názory/návrhy/súdy okolia, aké by moje melódie mali byť. Učila som sa brať plnú zodpovednosť za to, že je to moja flauta a moja „hudba“. Iné, aj opačné názory som sa učila a stále učím brať ako zaujímavý uhol pohľadu. Nebojujem ani za pravdu, ani za spravodlivosť. Moja cesta bola a aj je plná šípov, ale aj vzácnych a krásnych darov – má pre mňa obrovský zmysel.
Nemám jasný cieľ cesty, po ktorej kráčam. Nemám také sny, že chcem dosiahnuť to a to, niečo niekam posunúť. Ja som svoj život otvorila nie smerom do cieľovej rovinky, ale do šírky. Nesmierne ma teší akýkoľvek môj nový nápad či podnet okolia, ktorý sa na ceste objaví a osloví ma. Ľudia si ma asi najviac spájajú s yogou, ktorú sa snažím učiť a posúvať trošku iným spôsobom ako len čistú yogovú asana-prax. Snažím sa yogu skutočne žiť a najmä vnímať to všetko „behind that“. Všetko, z čoho moja yoga vychádza, všetko, čo prepája. Čomu všetkému v nás dovoľuje žiť.
Verím tomu, že na podložke sa „dejeme my celí“. Sú na nej naše strachy, smútky a úzkosti, ale aj naša radosť, silné pozitívne emócie. Najmä túto myšlienku sa snažím zachýtavať v spôsobe, akým yogu učím.
Pracujem ako terapeutka, píšem články, veľa publikujem. Prepájam yogu s mysľou, dušou, našimi emóciami. Venujem sa aj projektu skupinovej terapeutickej práce cez „Feel together“ skupinku.
Som neustály, dobrovoľný študent. Neustále sa vzdelávam tu na Slovensku aj v zahraničí, mám absolvované rôzne terapeutické výcviky, systemické školy a smery. Som jednou zo zakladajúcich členov Inštitútu systemickej práce a konštelácií.
Momentálne tvorím svoju online yoga-platformu a rozvíjam nový koncept – Yoga s dušou, yoga v slovách či #MYSMEYOGA. Tieto koncepty nie sú o tom, či viem nejakú asanu, ale o tom, že cvičím jogu s radosťou a necítim sa pri tom viac či menejcenná. Ktokoľvek som a akékoľvek telo mám, vždy môžem niečo priniesť. Svoju stopu, svoj odkaz, svoju pochodeň.
Robím presne to, čo chcem a milujem! Nevolám to však šťastie, ani sen. Nekvantovala som, nevysielala zámery. Mojou cestou bolo sústredenie sa na každý detail. A snaha aj ten urobiť poctivo, naozaj s plnou zodpovednosťou. A veru, mala som v živote veľa veľa chvíľ, kedy som nevedela, kto som. Nevidela som svoju hodnotu, svetlo na konci tunela. Cítila som sa neschopná, bez zmyslu. Pomáhala som si aj antidepresívami aj terapiou.
Aj v tom najtmavšom období som sa však nikdy nezatvárala možnostiam. Hoci aj v tej chvíli nedávali racionálne zmysel a už vôbec nie finančne. Každú jednu, ktorá sa mi naskytla, som sa snažila uchopiť čo najlepšie. Učila som jogu za podmienok, kde som viac minula na benzín, ako zarobila. Investovala som neustále do škôl, aj keď som netušila, či sa mi to má šancu niekedy vyrovnať. Robila som to najlepšie, ako vedela, a s odstupom času musím povedať, že by som to urobila rovnako. Doteraz to tak robím.
Za to, čo žijem, cítim veľa vďačnosti. Dostávam veľa lásky aj podpory. A verím, že ju rovnako dokážem vysielať aj späť do sveta. A čo by som si pre seba priala viac? Smiech, radosť a ľahkosť. Potrebujem dospieť k tomu, že viem byť nielen vďačná, ale vnášať radosť a ľahkosť do svojho života oveľa častejšie! Zatiaľ sa mi to ako pracujúcej mame troch chlapcov nie vždy darí. Ako každej takto fungujúcej žene by mi pomohla 25-ta hodina dňa. V súčasnosti neustále dávam pozor na to, dokedy musím skončiť nejakú činnosť, lebo už mám naplánovanú ďalšiu. Moja túžba je dopriať si chvíľky „len tak“, dať si najmä sama sebe dovolenie.
Ráno, keď ešte všetci spia, idem veľmi rada behať. Nevadí mi šero, ani dážď. Nebehám pre kilometre a ani nechcem. Idem takmer každý deň aspoň na chvíľočku. Som vtedy sama so sebou, vnímam svet ešte inak – predtým, než sa rozbehne deň. Potom už kŕmim chlapcov, mačku a deň naberá na svojom rýchlom tempe.
S láskou, nina 🤍
