Nasledujúci článok bol napísaný pre Magazín40+ (december 2021). Prečítať si ho môžeš aj TU.
Súčasná doba ľahká určite nie je a popísaného je na túto tému možno až priveľa. Na čo však mám potrebu upozorniť najmä teraz, v predvianočný čas, je to, že zažívame obdobie nesmierne transformačné. A trúfam si povedať, že pre každého z nás.
Všetko je totiž inak. Staré už neplatí a to nové netušíme, aké bude. Zmeny sa stali našou každodennou súčasťou, pochopili sme, že sa už nič nevráti naspäť. To, čo platilo včera, neplatí dnes. To, čo je teraz – to je naša nová realita. V tomto novom a inom potrebujeme dýchať a žiť. Zmeny a s nimi spojený strach sa totiž netýkajú len nášho zdravia, či ekonomickej situácie. Neistota, obavy a zmätok vstúpil najmä do ľudských vzťahov a to aj do tých najbližších. Vzdávame sa vedome objatí, stretávania sa, málo zdieľame či udržiavame komunity. Nevidíme si navzájom do tvárí, zakrývame si ich podstatné časti. Oveľa menej prejavujeme emócie, držíme sa v odstupe. Často nerozumieme reakciám ľudí okolo nás. Všade naokolo je veľa hnevu, frustrácie, sklamania, smútku a aj samoty, izolácie. Až príliš často strach ovláda naše reakcie, strácame pocit bezpečia či pevnej pôdy pod nohami.
Tieto posledné roky by sa možno dali označiť ako roky plné absurdností a vyhrocovania polarít. Na jednej strane sa nesmierne veľa vecí vytráca, stagnuje, o veľa vzácneho prichádzame. Na druhej strane objavujeme toľko nového – akoby sme mali možnosť stretávať svoje nové, iné JA. Spoznávať nanovo aj samých seba.
Zmena je našou jedinou istotou a podstatou života, aj keď to znie zvláštne. Zmeny sú nevyhnutné, avšak VŽDY prinášajú posun v našich životoch. Nesú v sebe dynamiku, aj keď sa nám v určitých momentoch často zdá, že nevidíme svetlo na konci tunela. Zmena samotná totiž ide v podobe krivky, kedy vnímame pevný bod na vrchole, potom prudké klesanie nadol až na dno pomyselnej jamy. Až následne krivka začína stúpať a my sme znova schopní vnímať svet naokolo. Platí to rovnako na osobnej aj spoločenskej úrovni. Ten pád nadol sa nedá oklamať, ani obísť.
Nechcem byť príliš patetická. Aby sme to zvládli, potrebujeme sa asi oveľa viac pozerať ZA to celé (prípadne NAD to celé), čo sa naokolo deje. Táto doba nás totiž nesmierne veľa učí. Vnímam okrem toho ťaživého a negatívneho aj veľa znovuobjavenej láskavosti. Voči sebe aj iným. Prestávame lipnúť na veciach, bez ktorých sme si nevedeli predstaviť fungovať.
Vážime si jednoduché chvíle, ktoré máme. Teraz a tu.
Dokážeme v nich byť viac a naplno, minimálne máme také snahy. Premýšľame nad tým, ako si pomáhať. Čo je to sebaúcta a láska k sebe. Objavujeme prírodu, objavujeme svoju vlastnú krajinu. Často nám buď prílišný stres a napätie, alebo naopak prázdno okolo nás, umožňuje objavovať aj naše vlastné nepoznané časti.
Áno, čakajú nás určite ďalšie zvláštne Vianoce. To, čo sme po iné roky hlasno vnímali už pomaly od septembra – vianočné svetielka, reklamy, stromčeky, santa klausov... to zrazu akoby nebolo. A aj ak to naokolo v nejakej podobe máme, prestávame tomu veriť. Alebo to dokonca aj odmietame.
Zisťujeme, že nám už pre vianočný pocit netreba toľko nakupovať a motať sa po veľkých centrách. Aj samotné peniaze dostávajú inú hodnotu. Váhavejšie ich otáčajú v rukách aj tí, ktorí nad tým v minulosti nepotrebovali ani premýšľať. Kopy darčekov strácajú zmysel. Začína sa ceniť jednoduchosť chvíle. Veľa ľudí vytvára svoje vlastné dielka, robia si vlastné svietniky, pečú chlieb, počúvajú či tvoria hudbu, vyrábajú si vlastné ozdoby namiesto ich kupovania.
Prichádzame o veľa, avšak možno máme práve vďaka tejto dobe možnosť objaviť čaro obyčajnej sviečky, vôňu domáceho jedla, večery trávené doma namiesto firemných večierkov. Cítim, že advent vnímame inak...
Mnohé vzťahy zažívajú veľkú transformáciu, doslova otrasy. Domáce prostredie od nás vyžaduje omnoho intenzívnejšiu vzájomnú komunikáciu. Takú, na ktorú sme neboli zvyknutí. Veľa ľudí ostáva doslova zaseknutých, strácajú zmysel, uťahujú sa do seba. Tmu a čosi sivé si vpúšťajú do svojho vnútra.
Nesmierne náročné obdobie je to najmä pre tých, ktorí ostali odkázaní, závislí na pomoci, odtrhnutí od rodín. Vnímam, že silné vzťahové, emočné či sociálne dopady tejto doby budeme žiaľ pociťovať čoraz viac a intenzívnejšie. O tom, čo zažíva detský svet v izolácii, s limitovaným pohybom/krúžkami/kontaktnými aktivitami – to je jedna veľká osobitá a náročná téma.
Deje sa však aj úplný opak – veľmi veľa ľudí sa práve v tejto dobe odhodlalo na vnútornú prácu, čítajú knihy, premýšľajú, akým chcú byť človekom. Čomu venovať svoj čas. Menia svoje zvyklosti, doslova objavujú jednoduchý svet okolo seba, prehodnocujú priority, hodnoty, zmysel svojich činností.
To, čo však týmito slovami a textom chcem zdôrazniť je, že v tom všetkom však nie sme len obeťami. Každá ťažká doba, každá náročná chvíľa má popri množstve obmedzení VŽDY aj MOŽNOSTI.
„Lásky je na svete dostatok - pre každého toľko, koľko potrebuje. A aj navyše. :) Láska nám chýbať NIKDY nebude – aj keď všetko naokolo zlyhá. Láska proste JE súčasťou ŽIVOTA a bytia. Len NARÁBANIE s ňou a to, AKO ju používame - to je práve to, čo sme sa sem, na tento svet prišli učiť. Vrúcnosť, srdečnosť a láskavosť je čosi, čo nám nikto nemôže vziať – aj keď je nám zakázané ukazovať si navzájom tváre a úsmevy.
Čaro Vianoc je o energii, ktorú si (sami sebe, alebo navzájom) darujeme. Buďme v tom možno práve v tieto Vianoce viac ako štedrí a veľkorysí.. To je teraz to najviac, čo sami pre seba a pre kohokoľvek iného môžeme urobiť. Viac, než čokoľvek z opatrení, ktoré od nás systém žiada.“
S láskou nám všetkým prajem také „OZAJSTNÉ VIANOCE“,
nina 🤍
