Čo ak sa nám v živote okolo 40-tky začne diať čosi, čomu sa hlavou nedá porozumieť?
Môžeme mať pocit, že strácame seba. Môžeme mať pocit, že sa strácame našim najbližším. Alebo pocit, že všetko, čo robíme, nedáva zmysel.
Môže sa nám zdať, že všetko to, do čoho sme investovali a čo sme tvorili, nemá hodnotu a význam. Nerobíme to, čo by sme chceli. Alebo robíme to, čo nechceme.
Nevieme odpovedať na otázky. Na partnerove, na otázky našich detí či rodiny. Dokonca ani na tie svoje vlastné. Nemáme pre toto celé dianie v nás žiadne „argumenty pre svet“.
Naše racio sa vypína, necítime sa byť dobrými partnermi/partnerkami. Upriamujeme sa na nedostatky nášho partnera. Necítime vo vzťahu dostatok lásky. Vadia nám veci, ktoré sme si predtým vážili. Prekážajú nám ľudia, ktorí predtým mali našu hlbokú dôveru. Práca, ktorá nás úspešne živila, nás nebaví. Nevieme nájsť motiváciu, akoby necítime život. Dýchame len plytko.
Všetko nám zrazu pripadá namáhavé, a ničomu nevieme dať dostatočný zmysel.
Zároveň sa za to všetko viníme, vnútorne zhadzujeme a trestáme.
Ako o tomto vôbec hovoriť? Ako vysvetliť ostatným okolo nás tento náš „pád do čiernej diery“? Najmä keď mu nerozumieme ani my sami…
Aj keď si sami nerozumieme, naše okolie väčšinou zúfalo potrebuje pochopiť, čo sa deje. Všade naokolo (u partnera, u detí, u rodičov, v práci) totiž stúpa strach, pocity ohrozenia a možnej straty istôt. Istôt, ktoré pre naše okolie reprezentujeme my, ako človek intenzívne prítomný v ich systéme.
Často sa v tom celom strácajú možno ešte viac než my.
Vtedy voči nám robia nevhodné kroky, tlačia, alebo sú naopak navonok nevšímaví až ignorujúci. Nás to bolí, odďaľuje, zvyšuje vnútorné pocity viny, sebakritiky.
Vina je však „nehybný pocit“, nevyvára akciu, neposúva, netvorí. Naopak ťahá nadol. Vina sa totiž nachádza na úplnom spodku tzv. emočného lievika.
Mali by obsiahnuť minimálne dve posolstvá. Aspoň nevyhnutnú dávku ubezpečenia. A aspoň minimálne nasmerovanie. Nemusí byť v podobe toho, čo od nich chceme. Pokojne nech má podobu toho, čo od partnera, rodiny, detí alebo v práci nechceme/nepotrebujeme/nevieme použiť.
Dôležitá je tiež forma komunikácie a jej nastavenie. Často tu zlyháva to, na čo sme sa predtým spoliehali. Väčšinu vecísme vždy dokázali slovne vyriešiť. Teraz sa deje aj tu čosi zvláštne, nikto nám nerozumie. Necítime sa byť počutí, vnímaní ani videní.
Často pomáha práve zmena formy komunikácie. Ak nám bez obviňovania či súdov nejde hovoriť, skúsme písať. Alebo nahrávajme hlasovky, keď sme vo svojom strede a vo väčšom pokoji. Alebo foťme fotografie, tvorme/púšťajme hudbu, maľujme – forma umenia ako symbol toho, čo sa deje v našom vnútri.
Základom je tiež aspekt krátkodobých plánov a riešení. Nerobiť závery, nepozerať do budúcnosti. Zameriavať sa výhradne na prítomnosť. „Ako prežiť najbližšie okamihy“ – to by malo byť motto aj naše, aj asi jediné možné odporučenie pre naše okolie.
Pochopiť, že netlačiť na seba je to najdôležitejšie v danej situácii. Taktiež dopriať si priestor pre akékoľvek, možno aj neštandardné aktivity či dovtedy absurdné trávenie času. Prijať, že je to súčasť celého tohoto procesu – prijať to preseba a požiadať, aby to prijalo aj naše okolie.
Niekto v ňom píše básne, maľuje, po nociach nespí. Niekto potrebuje tráviť víkendy mimo rodiny, iný potrebuje nájsť úplne odlišnú skupinu ľudí okolo seba. Ďalší potrebuje byť sám so sebou, v samote a tichu. Športovec športovať prestáva, nešportovec často s pohybom práve začne. Matka sa potrebuje stať ženou, otec mužom...
Jednoducho vzťah a rodina dostávajú poriadne zabrať. V tejto situácii darovať čas, priestor a najmä dôveru je extrémne ťažké. Najmä vtedy, keď ani vy, ani druhá strana vôbec netuší, ako sa tento celý proces bude vyvíjať. A či vôbec niekam smeruje. Slovíčko „spoluzodpovednosť“ mi tu však príde tak dôležité vysloviť a osloviť. Totiž to, čo sa deje v systéme jednému, sa deje aj druhému a zároveň pre celok.
Existuje však pár záchytných bodov, ktoré sa v tomto celom, ťažkom a náročnom, dajú použiť.
V terapii existuje technika, ktorá sa práve takto volá. Rámcovanie je o EMOČNOM POMENOVANÍ SITUÁCIE, v ktorej sa ocitáme. To pomenované však nemusí mať racio ani logiku. Len OSLOVUJEME, ŽE sa čosi deje. Voči druhej strane je to však dôležitý krok, pretože nenechávame situáciu len tak. Aj keď ešte netušíme ako, oslovením toho, že sa niečo deje, berieme za ňu SPOLUZODPOVEDNOSŤ (nie spoluvinu! – to je veľký rozdiel). Nečakáme, že si niekto domyslí, čo sa nám deje. Nečakáme, že vymyslí čosi, čo nám pomôže. Keďže ani my sami si pomôcť nedokážeme...
Ten máva pocit, že nás stráca. Že je to celé vlastne otočené proti nemu, cíti sa byť ohrozený. Väčšinou vstúpi do boja o záchranu vzťahu/rodiny, útoku, emočnej obrany (výčitky, súdy, hodnotenia). Alebo začne dávať „dobré rady“. Tie sú však v tejto situácii takmer vôbec nepomáhajúce.
Uvediem čosi, čo by mohlo pomôcť formulovať kľúčové pocity menej ohrozujúcim spôsobom...
„Deje sa mi vnútorne „čosi“. Neviem však dobre pomenovať, čo... Zároveň cítim, že v tom sme spolu. Nečakám od teba nič, len pochopenie a veľkú toleranciu. Aj voči absurdnému. Potrebujem si doslova preusporiadať môj svet. Nechcem nič nevyhnutne rozbiť. Možno budem potrebovať iné aktivity okolo seba, iných ľudí. Oveľa viac priestoru, asi aj samoty. Viem, že ťa to veľmi zasiahne. Sme v tom spolu a občas vzťah musí ísť akoby kúsok od seba, aby sa mohol znovu prepojiť. Mám veľkú túžbu ťa len poprosiť, aby si „bol“. Nezasahoval, neriešil. Aby si len spolu so mnou dôveroval, že búrka prehrmí. Viem, že to pre teba nie je vôbec ľahké.“
Ak máte pocit, že to, čo sa s vami deje, deti cítia a vnímajú, je veľmi vhodné to iniciatívne osloviť. To je vždy vtedy, ak vnímajú zmeny – váš plač, odťahovanie sa, pasivitu, možné hádky s ich otcom...
Komunikácia voči nim by mala byť najmä o tom, že dostanú jasnú správu, že „deti sú VŽDY malé a rodičia veľkí“. Inými slovami ukázať im v rodine ich správne (detské) miesto. A to platí aj vtedy, keď sú už naše deti väčšie.
Vysloviť, že za to, čo sa vám deje, oni nemôžu. Že sa to nedeje kvôli nim. A najmä, že to je vec, ktorú si dokážete ako dospelý/dospelá vyriešiť. Že vám pomôcť NEMÔŽU a ani pomáhať nemajú. Váš daný stav sa pre nich možno môže stať pochopiteľnejším, ak ho prirovnáte k „puberte dospelých“.
Rodičia väčšinou vedia/vnímajú viac, než si myslíme. Nepodceňujme to, čo majú prežité. Aj keď v inej dobe, inom režime, za úplne iných podmienok.
To však ani zďaleka nemusí znamenať, že sa budú správať s pochopením. Často práve naopak – ženie ich strach, že rozbijete istoty. Že sa ich dieťa dostane mimo bezpečia. Alebo naopak v nich zvíťazí životná únava, že už nechcú nič riešiť.
Je dobré ich tiež v procese, ktorý sa vám deje, aspoň trošku „zorientovať“.
Je pomáhajúce im dať im pocit, že sú „vyššie“ ako vy. Neznamená to, že treba nevyhnutne počúvať ich rady, strachy či výčitky.
Nemôžu totiž vlastne urobiť NIČ. Iba tú najdôležitejšiu rodičovskú vec na svete - ticho vám „držať chrbát“. Ako svojmu dieťaťu – vždy a všade. Dať pocit pevnej silnej ruky rodiča na vašom ramene. Bez rád a odporučení. Možno len s ubezpečením, že vedia, že aj toto sa v živote človeka deje.
Nerúcať ihneď mosty, ale hľadať riešenia, inú formu motivácie. Často práca, v ktorej sa nachádzate, dokáže ponúknuť aj iné, neštandardné (minimálne krátkodobé) riešenia. Nehľadajte v tejto chvíli tie dlhodobé, ku ktorým sa neviete (a ani nemôžte) v danom stave zaviazať.
Dopriať si čas skúmať, či to, čo robíte DOBRE, robíte aj RADI..? ČI a ČO je v tom pre vás tvoriace, napĺňajúce, v čom sa dotýkate zmysluplnosti. Alebo či v tomto smere dokážete rozvinúť nejakú zo svojich záľub. Nemusí to byť nevyhnutne podoba, ktorá prináša finančný zisk. Možno práve naopak, hľadať veci, aktivity, kde sa cítite dobre, voľne a ľahko.
Ak sa s nami začne diať čokoľvek, čo približuje popísaný transformačný proces..:
Tento môj článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing Yourself.
Na stránke nájdete zároveň môj medailónik.
Som “tandemistkou” iniciatívy, kedykoľvek v prípade záujmu/potreby sa môžte na mňa obrátiť.
