Verím v otázky. Oveľa viac, než v odpovede.
Kým otázky otvárajú možnosti, odpovede ich často, práve naopak zatvárajú. Kým otázky prinášajú širokú pestrofarebnú paletu, odpovede hovoria, ako veci sú. Alebo ako by mali byť. Sú často limitom, ktorého si ani nie sme vedomí.
Odpovede nás častokrát až „zaklínajú“. Zaklínajú v presvedčeniach typu: „...ja som taká, toto je pre mňa zlé, táto cesta nie je správna...“ Ak nám toto ide mysľou, ani nás nenapadne zisťovať, či to ešte stále platí... Či sa to v priebehu času nevyvinulo inak.
Nikto z nás totiž nie je celý život tým istým človekom. Našou jedinou istotou v živote je zmena. Všetko je vždy inak a aj my sami sme každú chvíľu iným človekom.
Predstavme si situáciu...
Dieťaťa sa opýtame, aké je nebo. A vzápätí mu odpovieme, že modré.
Odpovieme mu nespochybniteľným faktom. Môžeme ale zároveň spôsobiť, že prestane vidieť iné dimenzie neba či iné odtienky oblohy.
Naopak, ak sa ho opýtame otvorenou otázkou (bez limitujúcej odpovede) – môžeme sa dozvedieť, že nebo je pestrofarebné, hlboké, plné obrazov, že sú na ňom krokodíly aj strašidlá. Alebo napríklad, že to nie je nebo, ale voda (ako mi to vo svojich štyroch rokoch bez váhania, urputne a vždy tvrdil môj najmladší syn).
Avšak sú aj otázky, ktoré vnímam ako NEPOSÚVAJÚCE, NE-TVORIACE...
OTÁZKA „PREČO sa to stalo?“
Táto kráľovná medzi otázkami nás sprevádza už od útleho detstva. Vtedy nám pomáhala pochopiť základné zákonitosti života, pátrať, hľadať, odkrývať. V určitom veku života sa naopak stáva priam zbytočnou.
„Prečo“ netvorí, obracia nás naspäť – do minulosti. Kamsi, kde je všetko už ilúziou (nie realitou)a kde nemáme možnosť k zmene. Častokrát totiž, keď prídeme na koreň veci, nenájdeme riešenie. Nájdeme dôvod a môžeme vypátrať, ako sa situácia stala. Kde sa čosi pokazilo, alebo kto to zavinil. Odpoveď na „prečo“ nám zvyčajne prinesie chvíľkovú úľavu, pocit súcitu či ľútosti. Môže priniesť silný „aha“efekt. Alebo možnosť sa „vyviniť“, ako odhalíme príčinu inde ako v nás.
Nič z uvedeného nám však nedá silu na zmenu!
Dynamické, analytické či systemické psychoterapeutické smery totiž pracujú práve tak. Odkrývajú vrstvy, sledujú cestu naspäť do detstva, do rodovej línie, posúvajú nás ďaleko v čase. Tento spôsob nechcem zatracovať. Naopak - odkryť tajomstvá, tabu témy, príčiny môže byť veľmi liečivé, prinášajúce veľa pochopenia a vhľadov. Ako systemický terapeut sa tým sama zaoberám. A to napríklad aj spôsobom stavania systemických konštelácií.
Avšak od určitého bodu sa snažím viesť mojich klientov k odkročeniu od tohto nahliadania do minulosti. Ostať pridlho v „keby“ svete, alebo v „lebo“ svete je oslabujúce.
Ak má prísť k posunu, k zmene, pohľad na to, čo mám TERAZ a TU je ten najdôležitejší.
· Kto som TERAZ? A kým môžem teraz byť?
· Čo z minulosti ma už nemusí ovládať? Čo už v mojom živote neplatí?
· Od akého zaužívaného, ale nepomáhajúceho vzorca sa potrebujem posunúť ďalej?
· Možno tieto limitujúce vety vo mne hovoria moji vnútorní rodičia, ale nie je to už „moje“...Už mi to neslúži...
OTÁZKA „KTO je VINNÍK?“
Pýtame sa ju častokrát, no nebýva za ňou žiaľ veľa uvedomenia. Pomáha nám totiž trošku tak prvoplánovo. Pátraním po páchateľovi vlastne naťahujeme ukazovák. A pravdepodobne si zároveň vnútorne vydychujeme, že ten ukazovák nemieri na nás, ale na iného človeka/situáciu.
Tento vzorec otázok používajú často deti, ak sa potrebujú vyhnúť trestu. Vtedy je rýchlo vinný iný Kubko, alebo sa nájde ten správny „samo“(... sa to stalo...:)
Obvinenie ako také totiž tiež nie je tvoriace, neprináša. Usvedčuje, izoluje. Nikoho nikdy nevychová, neposunie k lepšiemu. Vina ťahá dolu, je to nesmierne ťaživý pocit. Práve z pocitov viny vzniká veľa zla - či už smerom do okolia alebo prostredníctvom vnútorných sebaničiacich pocitov.
To, čo tu môže pomôcť, je učiť sa prijímať SVOJ DIEL ZODPOVEDNOSTI za to, čo a ako sa stalo.
Práve zodpovednosť je to, čo posúva vpred.
Jednoducho to znie v teórii, ale robí to tak veľký rozdiel v praxi a v prežívaní. Odporúčam skúsiť si aj pri obyčajnom konflikte preformulovať „prijímam vinu“ na „prijímam zodpovednosť“. Návrh tohto verbálneho pokusu odporúčam pre obe strany. Aj ak nás druhá strana označí za páchateľa, aj keď sa cítime byť obeťou.
Ďalšou veľmi pomáhajúcou vetou je „Urobím z toho čosi!...“ To znamená aj prijatie zodpovednosti, ale najmä premenu viny na čosi tvorivé, prinášajúce. A to znovu úplne rovnako platí pre vinníka aj obeť.
Znie to prekvapivo, ale obe strany (aj vinník, aj obeť) majú v systéme veľmi podobnú energiu.
Cesta k zrelosti...
Trúfam si povedať, že cesta k zrelosti je oprostenie sa od pocitov, že sme „produktami“ našej minulosti.
S tým, čo bolo, už nedokážeme urobiť vôbec nič. Na našu minulosť nemáme už najmenší vplyv. V rukách máme iba to, čo je a čo vytvárame. Sme tvorcami našej súčasnosti.
Zhromažďovať vo svojom vnútri viny nedáva zmysel. Z viny sa nedá vykročiť ďalej, príliš ťaží.
Pokiaľ hľadáme vinníkov, či už v sebe, vo svojich rodičoch alebo v okolí, stojíme na mieste a utvrdzujeme sa v roli obete. A obeť nekoná. Obeť sa trápi, obeť sa ľutuje, obeť zbiera súcit a pozornosť.
Nech bolo naše detstvo akékoľvek a rodičia urobili množstvo chýb, našou jedinou možnosťou je urobiť z toho celého „čosi“.
Čosi, čo má zmysel najmä pre nás samých. Čokoľvek, čo nebude usmerňovať vina, ľútosť, či hnev. Naopak, čosi, čomu bude veliť láska a vnútorná sila.
