Či si to chceme pripustiť, alebo nie, ak sa vekom blížíme od päťdesiatky k šestdesiatke, prechádzame do fázy života, ktoré je možné označiť za „jeseň života“.
Spoločensky sa však dokonca označuje ako neproduktívne.
Už len „na počutie“ to znie surovo a toto samotné pomenovanie mu dáva nálepku čohosi, čo už nevytvára spoločensky akceptovaný či uznaný výsledok.
Je to však len uhol pohľadu, ako sa rozhodneme na toto životné obdobie nazerať a aké miesto si v ňom nájdeme. A to aj napriek tomu, do akej role nás tu doslova spoločnosť, či systém tlačí.
Zámerom tohto článku je poukázať, tak trošku inak, na zaužívané, čiastočne dehonestujúce paradigmy spoločensky sa spájajúce s označením procesu a obdobia starnutia. Teda odbobia v ľudskom živote, kedy je paradoxne najväčší dôraz na aspekty zrelosti, múdrosti, nadhľadu či schopnosti mať odstup.
Náš systém preferuje rast, akúsi ilúziu udržateľného rozvoja, stále stúpajúcej produktivity. Uznáva ľudský život, teda jeho „produktívnu fázu“ ako lineárnu cestu idúcu z bodu A do bodu B. A keď krivka prestane rásť, nastáva fáza prudko klesajúcej priamky. Všetci sme neustále tlačení a motivovaník výkonovosti, výsledkom. S tým priamo úmerne v určitej fáze života, kedy ľudská „produktivita klesá, prichádzajú pocity neužitočnosti a nepotrebnosti, straty zmyslu či hodnoty.
Táto idea iluzórneho rastu však absolútne nerešpektuje prirodzené cykly, z ktorých vychádzajú zákony prírody, vesmíru, teda aj ľudského druhu. Náš život sa nepodobá priamke, ale naopak uzavretému kruhu. Teda čomusi prepojenému, navzájom nadväzujúcemu, rozdelenému na fázy a obdobia.
Neustály rast, stúpanie smerom nahor je pre nás neprirodzený pohyb. A v zásade pre celú prírodu ani nie možný.
Cyklus nášho života možno prirovnať k priebehu ročných období v prírode.
Rodíme sa do našej „jari“ – rastieme, kvitneme, vystierame konáre, puky... V tomto našom životnom období detstva patríme výhradne našej úzkej komunite ľudí a systému naokolo – tvorí ho väčšinou naša blízka rodina.
Bez výhrad prijímame jeho pravidlá, fungovanie. Dokonca aj naše protesty voči nim sú vlastne jeho neustálym potvrdzovaním. Vyvíja sa naše svedomie, ktoré nemá nič spoločné s „veľkou, vyššou pravdou“, dokonca ani s morálkou, či etikou.
Pravda je pre nás všetkých vtedy to, čo nám je predkladané rodičmi, starými rodičmi, úzkym okruhom ľudí, kam patríme – škôlkou, školou, učiteľmi, vychovávateľmi. Tými, čo nás úzko formulú a smerujú. Keď oni povedia, čo je čierne – v tomto období života to väčšinou prijímame ako fakt a „pravdu“.
Vo všeobecnosti si vytvárame svedomie na základe lojality voči tejto skupine ľudí. Vzťahovo je tou primárnou potrebou snaha PATRIŤ. Prijímame a nasávame to, čo vnímame ako podstatné. To, čo nám umožňuje začleniť sa.
Niekdy v období puberty, dospievania, vstupujeme do „leta“ svojho života – najdlhšieho, najvýraznejšieho životného obdobia.
Silno sa nám vyvíja ego, objavujeme širšiu komunitu, pravdy a uhly pohľadu. Formuje nás silnejší „kmeň“. Túžime patriť do spoločenstva, kde už ho nemusí výhradne tvoriť naša pôvodná rodina. Objavujeme širší terén. Vytvára sa nám lojalita podľa toho, kam sa CHCEME zaradiť, pričom vnímame široké možnosti voľby.
Predošlá „čierna“ nám možno zosivne, alebo až zbelie. Transformujeme svoje hodnoty. Naše svedomie má znovu inú „tvár“ či charakter. Už nám nestačí patriť, ale začíname sa POROVNÁVAŤ a podľa toho určovať svoju hodnotu.
Je to obdobie, ktoré z pohľadu dĺžky ľudského života trvá najdlhšie. Je v ňom silný dôraz na výkon, zameranie, smer. Je to obdobie, keď zreje to, čo bolo zasiate. Z kvetov sa stávajú puky a postupne dozrievajú plody.
Komunitu a „kmeň“ okolo seba si aktívne volíme. Už nám nestačí prijímať, TÚŽIME PRODUKOVAŤ, TVORIŤ, KREOVAŤ svet okolo nás.
Je to veľmi individuálne, no väčšinou niekedy po 60-ke začína obdobie, ktoré možno nazvať „jeseň“ života. Je výrazne o zdrojoch – ich kumulovaní, zhodnocovaní. Už “vieme“, máme z čoho čerpať. Máme zdroje, z ktorých môžme sýtiť seba, aj iných.
Toto obdobie už nie je o tvorení, či produkovaní v zmysle merateľného výkonu. Toto OBDOBIE JE O HODNOTÁCH.
Ako človek, ktorý kráča svojou cestou, ale jeho cesta už nie je osamotnom kráčaní.
Jeho cesta sa naopak deje vďaka schopnosti sa obzrieť, zastaviť, precítiť. Či vidieť aj to, čo predtým nebolo zjavné. Alebo jednoducho ani netušil, že sa to vôbec môže.
Ako spoločnosť strácame to, na čom sme historicky ako ľudstvo rástli, dospievali, zreli. Rozmer starešinovstva (eldership) kedysi prinášal to, čo si teraz vkladáme do života za pomoci rôznych guru, lektorov, motivátorov, učiteľov osobného rozvoja.
Kedysi (najmä v kultúrach, ktoré preferujú/preferovali komunitnejšie fungovanie) to však prinášala stará, zrelá žena/starý, zrelý muž.
Teraz je žiaľ označenie „starý človek“ až synonymom straty sily, neschopnosti. Stalo sa čímsi dehonestujúcim.
V indiánských kmeňoch existovali rady starších, popri ohni sedeli tí vyvolení, ktorí si najviac pamätali, zažili. Práve tí mali úctu a zažívali dôveru všetkých ostatných. Po odporučenie a rady sa chodievalo k vedmám. Sklenené gule držali v rukách zrelé čarodejky.
Tu by som sa rada na chvíľočku zastavila.
Zrelosť, či múdrosť neznamená schopnosť dať dobrú radu, mať vždy správny názor, či zaručené odporučenie.
Napriek múdrej vete - „dobrými radami je vydláždená cesta do pekla“ - sa práve toto veľa deje. Dávame a dostávame rady na počkanie, vo väčšine prípadov nevyžiadané. Dobrých rád za každú cenu má v dnešnej dobe každý viac než dosť. Radí každý naokolo, vrátane médií, sociálnych sietí, duchovnej literatúry.
Ľudia zmätene hľadajú, kto im najsprávnejšie poradí, keď sa v živote, či vo vzťahoch prestanú orientovať. To sebaisté vnútri v nás (čo má bez výnimky každý) je neustále prerušované „hlukom“ zvonku. Hlukom, ktorý je natoľko sebavedomý, že má pocit, že všetkému rozumie lepšie než my sami.
Môj názor ako terapeuta znie, že radu ako takú, vlastne nikto z nás nepotrebuje.
To, po čom naozaj túžime a zamieňame si to žial často s dobrou radou, je naopak podpora, posilnenie vlastných zdrojov, viera v to, že všetko to naozaj podstatné UŽ vieme. Ak by nás ten druhý, namiesto dobrej rady, či odporučenia, možno len silno as láskou objal, životom by sme zaručene kráčali oveľa pevnejšie.
Moja práca terapeuta vyžadujeu mojich klientov pochopenie, že nikto nevie ich život žiť lepšie, než onisami. Nikto iný nevie nájsť lepšie riešenie, nikoho iného názor nie jesprávnejší. Môžme byť len vhodnejšie inšpirovaní, niekto nám môže pomôcť vidieťiný uhol pohľadu, alebo nám môže pomôcť získať väčší odstup.
Kedysi tieto role plnili tí, ktorým už aj ich vek ukázal ozajstnú múdrosť, schopnosť „byť vo svojom strede“, vidieť „nad“ či „za“ problém.
Starší ľudia v spoločnosti strácajú vplyv. Ich názory, či skúsenosti začínajú byť v rýchlosti vývoja doby nepoužiteľné, nezlučiteľné s trendami. Výsledkom býva aj to, že starnúci ľudia si potom svoj vplyv snažia udržať tým, že vstupujú mladým do ich priestoru. Prestupujú územia pôvodnej a súčasnej rodiny mladých, zasahujú do výchovy vnúčat, pestujú si svoju hodnotu často násilne, vyžadovačne až manipulatívne.
Vtipy o svokrách sú vtipne popisujúce situácie, kde je zjavný práve tento fenomén.
Osobne to nevnímam ako čosi, kedy starnúcim ľudom chýba rešpekt, či úcta voči mladým. Z môjho pohľadu sa to skôr dá vnímať ako smutný prejav strachu nad stratou vlastnej hodnoty.
Túto krátku úvahu prepojím s témou eldershipu, ku ktorej by som sa rada vrátila. Tento princíp, ktorý je korením našej „jesene života“ najlepšie reprezentuje POHĽAD prijímajúci všetko, čo sa deje, z postoja lásky, prirodzeného súcitu (nie však ľútosti) či podpory. Bez snahy o výsledok, merateľnú zmenu.
Pohľad, ktorý už veľa videl a zažil a teda nepotrebuje vstupovať do zbytočných, intenzívnych emócií. Pohľad, ktorý prijíma oba uhly, rozlišuje medzi osobným a neosobným. Uznávajúci čosi, čo nás presahuje. Pohľad, ktorý vníma prítomný okamžik, ale zároveň aj minulosť a kontext.
Kam sa chcem touto úvahou dostať?
Spoločenské role ako „múdra žena“, „múdry muž“ stratili svoj pôvodný význam. Chýba nám úcta k ich schopnosti „širokého“ pohľadu. A oni sami ju možno aj prestali používať, prestali si jej byť vedomí.
Možno neponúkam konkrétnu radu, či odporučenie. Snažím sa len zmeniť uhol pohľadu na pocity nepotrebnosti a vrátiť hodnotu hodnotnému.
Možno sa život starnúceho človeka môže otočiť práve takým smerom, kde je možné dokonca aj vytvárať a produkovať, ale už s úplne iným zámerom a rozmerom.
Smerom, v ktorom je možné upriamiť pozornosť na iné, než merateľné hodnoty. Kde sa postupne zrelý človek stáva niekým, kto vnesie nadhľad tam, kde chýba odstup. Kto vnesie pokoj tam, kde vládne konflikt. Kto poukáže na ľahkosť na miestach, kde je všetko ťažké. Kto dá impulz k odvahe, ale zároveň vie poskytnúť bezpečie.
Lebo v tomto veku, vďaka skúsenostiam a odžitému už ako zrelí ľudia vieme o živote čosi, čo sa nedá naučiť z knihy, napodobniť ani odkukať.
Nina Menkynová
