O kríze stredného veku sa teraz píše relatívne veľa a väčšinou v spojitosti s nutnosťo urobiť výrazné, prevratné životné zmeny. Transformačné obdobie v našom živote však nemusí byť vyslovene obdobím, kedy robíme len radikálne zásahy, životné rozhodnutia, rúcame alebo staviame čosi doslova nanovo.
Môže byť naopak obdobím, kedy cítime potrebu našu cestu životom prehodnotiť, bilancovať. Pozrieť sa NA seba, ZA seba a viac naokolo. Čo žijeme, ako sa to mení, ako sa v tom celom meníme my sami...
Čoraz viac to vnímam ako obdobie, kedy sa, podobne ako v puberte, pýtame po zmysle nášho doterajšieho života, hľadáme svoj ozajstnejší smer, obrusujeme sa, potrebujeme sa vyhraniť voči svetu akoby nanovo. Potrebujeme zároveň čosi ukotviť v čase. Aby sme sa mohli pustiť znovu ďalej...
V období stredného veku nášho života sa potrebujeme pozrieť, čo a „koho“ vlastne žijeme. Kedysi to boli rôzne rituály, ktorými si ľudia vedeli zhodnotiť alebo aj lepšie si uchovať svoje životné fázy. Tým im zároveň prikladali dôležitosť a hodnotu. Rituály však postupne vymizli alebo stratili na význame, prípadne sme ich príliš skomercionalizovali.
U Slovanov sa dával dôraz na oslavy v jednotlivých obdobiach roka, slávili sa prepojenia so živlami, zemou či nebom. Rovnako sa však rituálmi oslavovali vstupy človeka do jednotlivých životných fáz. Dodržiaval sa rituál, kedy sa chlapec stával mužom a dievča ženou. Robil sa rituál svadby, ktorý bol aj o tom, že sa žena okrem partnerky stávala manželkou. To bolo vnímané ako veľký rozdiel.
Taktiež sa uznávalo starešinovstvo (eldership). Zrelosť a múdrosť nadobudnutá životom sa cenila ako významná hodnota v rodinnom a rodovom systéme. Ženy aj muži vekom získavali na postavení, vážnosti, boli vyhľadávaní ako zdroj životnej múdrosti a učenia.
V našej kultúre sa o tom stále príliš málo hovorí. A aj nám sa tieto naše životné multi-roly príliš zlievajú a málo rozlišujeme.
Práve UVEDOMENIE SI ROLY, z ktorej vystupujeme voči okoliu je veľkou témou, ktorú sa snažia napríklad zachytiť jednotlivé archetypy.
U ženy je napríklad veľkou zmenou, keď sa okrem ženy, partnerky a manželky stávame matkami. V priebehu relatívne krátkeho obdobia v živote sú to minimálne 3-4 životné roly, z ktorých „hovoríme“, konáme aj potrebujeme vystupovať inak. Každá má iný zámer a vyžaduje iné reakcie.
Je to akoby sme si niekoľkokrát denne prezliekali svoje oblečenie – vhodnejšie vystihujúce tú osobu, ktorou v danej chvíli sme.
Skúsme si len v predstave sami seba obliecť do niečoho, čo pre nás samé túto našu momentálnu pozíciu vystihuje..?
Ženou sa možno najlepšie zvykneme cítiť vo výrazných farebných zvodných šatách. Ako manželky si dovolíme byť jemnejšie, viac ladiť so svojim mužom. Ako matky by sme pravdepodobne zvolili na oblečenie čosi veľmi praktické a jednoduché, prispôsobujeme sa aktivitám s deťmi.
Alebo sa skúsme pýtať otázky..
· Hovorím k svojmu partnerovi teraz ako jeho manželka? Alebo ako mama našich detí? Alebo ešte úplne inak – som dieťa, ktoré si ho zamenilo za otca?
· Ako sa mi vtedy mení farba/tón hlasu? Som si toho vedomá?
· Ak si poviem, že teraz som tu „za manželku“ – poviem veci inak, ako z roly matky?
V období transformácie náš život zrazu dostáva trošku iný rozmer, ak sa naň pozeráme z pohľadu rol, ktoré napĺňame.
Čo ak sa nám však nepáči, čo ZA sebou v živote vidíme? Čo ak uvidíme, že sme zabudli byť popri materstve manželkou/manželom? Že sme sa v role matky/otca stratili a začali byť rodičom aj vlastnému partnerovi? Alebo pre deti sme partnera naopak úplne prestali vidieť? Alebo sme povýšili všetko ostatné na svoj úkor? Žili ako obete vlastných rozhodnutí a ani si toho neboli vedomé/vedomí?
Často ak príde podobné uvedomenie si, že sme niečo nepostrehli/prehnali/opomenuli a ono sa nám to vypomstilo – máme tendenciu sebe aj partnerovi povedať, že dávame hrubú čiaru a začíname nanovo.
Už s iným uvedomením máme pocit, že takto nebudeme opakovať vlastné chyby. Že sme sa už naučili a vieme. Že takto – s predstavou hrubej čiary - nedáme priestor výčitkám a nezmyselnému vineniu.
V živote (tak ako vo vzťahoch) sa však hrubé čiary nedejú. V živote, ani vo vzťahoch nedokážeme nič vymazať, vytesniť či doslova začať odznova. Takto to však nefunguje. Systém (alebo inak „pole“) je veľmi citlivý na čokoľvek, čo máme tendenciu neuznať. Či je to nežiadúca situácia (napr. nevera vo vzťahu) alebo človek, ktorého už v živote mať prítomného nechceme (napr. otec, ktorý nám v živote ubližoval).
Prúd života, alebo plynúcu energiu nedokážeme zastaviť. Nič, čo sa nám v živote deje, sa nedeje náhodou. Vytesniť, zamiesť pod koberec, urobiť hrubú čiaru sa reálne nedá. Je to častá ilúzia. Žiaľ takmer vždy zlyháva, lebo v živote hrubá čiara neexistuje a teda sa nedá ani žiť.
To, čo však dáva v tomto našom bilancovaní zmysel, je práve nadväzovať, využívať to predošlé. Posúvať to ďalej/vyššie/širšie. Dávať veciam iné rozmery. Nemotať sa donekonečna v scenári, kde existuje vinník danej situácie a jej obeť. Nestrácať sa v sieti rozhodovania o spravodlivosti – kto konal správne, kto nesprávne. Kto robil dobro, kto konal zlo. Tieto úvahy kradnú energiu a v konečnom dôsledku nič neriešia. Len trestajú, vinia, alebo znásobujú krivdy.
Existujú zmysluplné riešenia situácií, kde už nepotrebujeme „živiť“, sýtiť, vracať sa naspäť či zožierať sa. Teda ukončiť návraty k minulosti spôsobom, ktorý nám v súčasnosti neprináša. Ktorý nám síce možno uľavoval od bývalých zranení, krívd alebo viny, avšak už v súčasnosti netvorí ďalej. Prináša stagnáciu namiesto pohybu. Alebo dokonca cúvanie v čase.
Verím v naše „zdravé“ voľby. V otváranie nových možností. V posun od vnútorného malého dieťaťa k zrelej osobnosti... Ako teda na to?
· Neživiť minulé viny ani krivdy. Vnímať, ako nám to kradne energiu, koľko vnútorného priestoru a času tomu venujeme. Ako nás to brzdí od iných aktivít.
· Nepestovať rolu obete, ale zobrať svoju mieru zodpovednosti. A to aj vtedy, keď je minimálna.
· Nepodporovať strach, ani nežobrať o neustále dôkazy, že sa to už nikdy neudeje. Dôvera sa nedá vynútiť, vynútená dôvera sa totiž ľahko stáva nepeknou hrou medzi kontrolou, vinou a strachom. Pre dôveru sa dá iba ROZHODNÚŤ ako pre životný (vzťahový) postoj.
· Netúžiť po tom, aby partner/okolie/rodina začala robiť veci inak. Práve naopak – zvoliť si, že s tým začnem sama/sám.
· Prestať pátrať po dôvodoch toho, čo sa udialo. A ako sa to udialo. Nejde ich totiž zmeniť, situácie sa nedajú vrátiť. Minulé dôvody v realite „tu a teraz“ strácajú zmysel. Pátrací proces nemá nič spoločné s realitou.
· Všetkému, čo sa stalo, dáva zmysel až UZNANIE. Uznať, že všetko sa PRE nás deje tak, ako sa má diať. Dokonca všetko, čo sa nám udialo je možné začať vnímať ako dar (aj keď to zo začiatku môže znieť absurdne).
· Pomáha pýtať sa otázky: „Čo mi o mne povedalo to, čo som žil/a? Kam ma to môže posunúť? Čo viem urobiť hneď a čo môžem postupne, pomaly? Čo bolo PRED tou hrubou čiarou dobré, čo som málo videl/a, uznal/a? Aké moje zdanlivo nemenné presvedčenie o sebe potrebujem zmeniť?“
Verím v cestu, v pohyb. Verím, že každou chvíľou môže byť všetko inak, že môžeme veci meniť, posúvať vpred. Otvárať si možnosti, robiť nové voľby. A že aj toto predvianočné a vianočné obdobie môže byť krásnym a zmysluplným spôsobom poohliadnutia sa za tým, čo bolo. A náhľadom na to, ako to chceme a potrebujeme mať pred sebou. Tak, aby sme pri tom cítili radosť a ľahkosť. A LÁSKU, ktorej je tu pre každého dostatok. A VĎAKA ktorej a PRE ktorú sme TU na tomto svete.
S láskou, nina 🤍
