Nasledujúci článok bol napísaný spolu pre časopis Moja Psychológia (marec 2022).
Emócie sú teraz často a veľa rozoberaná téma. Už sa takmer všade vieme dočítať, že treba s nimi pracovať. Nedať im moc. Nedovoliť, aby nás ovládali/ riadili.
Teóriu, že emócie nás netvoria, že to „nie sme my“, teoreticky poznáme.
Len v tomto emočnom priestore je v realite také náročné sa orientovať! Vyžaduje to sebakontrolu, sústredenie sa, vnútornú prácu.
Ja však garantujem, že ak vykročíme na túto cestu, všetko sa začne meniť. Budeme nielen vnímavejší, ale nás to postupom času bude aj menej namáhať a vysiľovať.
Skúsim priniesť ešte trošku iný pohľad. Z iného uhla. Skúsim sa nedržať termínov „pozitivita“ a „negativita“ v emóciách. Na chvíľku dám teda nabok myšlienku, že emócie sú dobré alebo zlé.
Skúsme sa na emócie pozrieť inou optikou! Ako na POMÁHAJÚCE/POSILŇUJÚCE. A naopak, OSLABUJÚCE – čiže tie, ktoré nám kradnú energiu .
Sami na sebe cítime, že nám pri akýchkoľvek extrémnych emočných výkyvoch nie je dobre. Že nás tieto extrémy vycuciavajú, oslabujú. Pri smútkoch, strachoch a hnevoch to znie samozrejme. Asi každý poznáme ich doslova devastačnú silu. Ťaživé situácie, keď hnev prejde do agresivity. Smútok prerastie do depresie. Strach do paniky a silnej úzkosti.
Zrazu sme vďaka emócii slabí, malí, neschopní – a nemá to nič spoločné s tým, čo znamenáme pre svet, či pre naše okolie.
Napadlo nás však niekedy, že rovnako silno s nami mávajú aj tie „pozitívne“ emócie? Že aj tie mávajú nad nami moc, ovládajú nás, robia až závislými?
Koľko z nás doslova visí na pochvale a externom ocenení? Obzvlášť, ak sme to nedostávali ako deti v našich pôvodných rodinách.
Ako často nám láska prerastá do žiarlivosti? Alebo ostávame odkázaní na prítomnosť/záujem nášho partnera? Nebudujeme si vlastný život, lebo máme pocit, že správne je žiť ten jeho?
Alebo taká tá bezhraničná radosť, ktorá prerastie v šialenstvo, v ktorom sa nekontrolujeme a preženieme veci. Rozhodnutia v pocitoch absolútneho šťastia a nadšenia bývajú takisto často na hrane. A nie vždy sme na tieto voľby neskôr hrdí.
Nie, nie som ambasádor žitia bez emócií. A ani zďaleka ich osobne nemám „pod kontrolou“. Ani to nikomu neodporúčam.
Nevzdávajme sa niečoho, čo nás zintenzívňuje, či robí plnými, ozajstnými. Nepotláčajme sa, ani sa nezbavujme korenia života. Emócie ani nemá zmysel potláčať, odsúvať či vytesňovať. Naopak, žime a preciťujme všetko, čo nami ide. Ak sa hneváme, hnev si dovoľme. Ak sme smutní, nebráňme sa smútku. Radosť a láska sú tie najkrajšie emócie. Prečo si ich nedopriať s otvorenými krídlami?
Spozornieť však treba vždy vtedy, ak zacítime, že nám emócie škodia, uberajú na sile, zaťažujú nás. Vtedy je rozhodne ten správny čas hľadať ĽAHŠIE cesty, ako svoje emócie zažívať. A otvoriť im dvere tak, ako to chceme, alebo nechceme my!
Osobne sa rada nechám učiť životom samotným, situáciami, reálnymi vzťahmi. A tie mi ukazujú to, čo sa snažím žiť...
· Oslovenie/pomenovanie toho, čo nami emočne ide. Už v tom momente sa totiž deje zmena z pasívneho „diania“ na aktívnu VOĽBU.
Dovoľme si emócie! Dovoľme si ich plne prežívať. Avšak! Aj tu buďme vo voľbe. Ak sa hneváme vedome, je to úplne iný typ hnevu.. Cielene a vedome si uľavujeme od čohosi natlakovaného v našom vnútri. A zároveň nesieme zodpovednosť za túto našu voľbu. Nie sme bezbrannou obeťou diania.
· Ak vstupujeme do reakcie spojenej s emóciami, doprajme si jeden nádych a výdych navyše. A odpovedzme si, či nám reakcia stojí za to. Či nám PRINESIE, alebo UKRADNE. Teda, či nás oslabí, alebo posilní. Odkedy si ja sama robím toto vnútorné cvičenie, reagujem oveľa menej intenzívne a aj menej často. Vo veľa situáciách sa totiž rozhodujem chrániť si svoju energiu.
· Princíp uvoľňovania sa do emócií je veľmi pomáhajúci postoj. Predstaviť si, že každá emócia je proste prúdom energie, ktorá potrebuje plynúť. Skúsme ich nechať sebou ísť. Nechytať ich, ani si ich neprivlastňovať. Naopak, skúsiť ich uvoľňovať, akoby boli iba prúdom, ktorý nami pretečie. Uvoľňovať znamená robiť veci ľahšími...
· Predstaviť si, že sme len „prestupnou stanicou emócií“. Že TERAZ sú, ale o chvíľu už byť nemusia. Že nie sú trvalé. Tak, ako všetko v živote sa menia, vyvíjajú... Váhu, hodnotu a to, čo ich živí, im dávame výhradne my sami.
· Pri akejkoľvek práci s emóciami je dôležité vedieť, čo to znamená reagovať zo svojho stredu. Tu veľmi pomáha otázka „Odkiaľ/z akého miesta idem zareagovať?“ A pravdivo si ho pre seba pomenovať. Zo svojho stredu totiž VŽDY reagujeme inak, než z vlny intenzívnej emócie. V odstupe sme silnejší.V pokoji menej zraniteľní. Vo svojom strede nás nikto nedokáže ovládať.
S láskou, nina 🤍
