V poslednej dobe sa o tom čoraz viac hovorí... Počúvať telo, rozumieť mu, čítať jeho správy... Momentálne je veľa spôsobov, ktoré sú nám ponúkané ako návody, riešenia.. Veľa ľudí, odborníkov, profesionálov sa snaží „čítať“ telo..
Ako sa však v tej spleti informácií máme orientovať? Koho odporučenie je to správne? Ako to v praxi urobiť?
Môj spôsob, ako sa dopracovávať k tomu, čo pre každého z nás INDIVIUÁLNE tak naozaj „platí“ znie pravdepodobne paradoxne. Spočíva totiž v umení PÝTAŤ SA. Menej sa sústrediť na hľadanie tých správnych odpovedí a viac sa sústrediť na otázky ako také.
Práve OTÁZKY totiž OTVÁRAJÚ MOŽNOSTI.. Odpovede žiaľ často spôsobujú pravý opak.
Skúšam sa teda pýtať...
Má byť našou cestou hľadať racionalizujúce vysvetlenia tam, kde nám niekto presne povie, že cez bolesť kolena sa nám ozýva naše nespracované ego? Alebo cez seknuté kríže sa demonštrujú naše narušené vzťahy? Alebo že ochorenie štítnej žľazy reprezentuje našu neschopnosť komunikovať?
Mám počúvať hlasy naokolo, ktoré, keď spadnem, povedia, že som dostala znamenie, aby som kráčala životom pomalšie? Alebo keď bojujem s depresiou a úzkosťami a neviem sa ráno ani posadiť, tak tie okolité múdre hlasy kričia, aby som sa pohla do života, prekonala slabosť a išla k aktivite...?
Čo počúvnuť, čím sa riadiť? Keď správy, ktoré dostávame, sú častokrát také protichodné...
Prečo niekedy potrebujeme zjesť veľmi veľa a všetko :) a inokedy nám jedlo celý deň ani nechýba? V jeden víkend tancujeme do rána a nasledovný celý prespíme? Raz dostaneme silnú nádchu a to sme sa ani nepohli z domu. A najbližšie sedíme v prievane vedľa ukýchaného suseda a ostaneme zarážajúco zdraví?
V jednu chvíľu dokážeme v spolupráci s telom doslova preniesť horu a odbehnúť polmaratón. V iné chvíle sme tak „dole“, že nám robí fyzický problém aj vstať ráno z postele a telo doslova volá po oddychu, vypnutí, úľave od akejkoľvek aktivity...
Existuje toľko situácií, kedy napríklad niekoho pri chorobe vyliečia bylinky a inému nepomôže ani radikálna invazívna liečba.
Čosi tu v tom celom „nehrá“...
Akoby tu neplatili žiadne pravidlá, akoby sa tu nedalo na nič spoľahnúť. Čo vlastne rozhoduje o tom, ako dokážeme vnímať, cítiť, počúvať a teda aj riadiť naše telo?
To, na čo upozorňujem aj ako terapeutka aj ako učiteľka yogy je fakt, že reč nášho tela sa totiž absolútne nezhoduje s tou rečou, akou hovorí naša hlava.
Aj vyššie položené otázky a situácie poukazujú na to, že naše telo nepozná kauzalitu. Na naše „prečo“ sa u tela dá málokedy jednoznačne odpovedať „preto“.
Telo nepozná linearitu. Zdravé potraviny a vyvážený životný štýl z nás neurobia nesmrteľných. Možno život predĺžia, minimálne ho skvalitnia, ale ani vďaka tomu tu nebudeme večne.
Telo nepozná argumenty. Uviedla by som tu príklad vzťahu, v ktorom nás racio drží, ale v tele sa v ňom nemáme dobre.
Ak nás vedľa nejakého človeka vždy začne bolieť brucho, alebo hlava – nedokážeme mu vysvetliť, že to je vlastne „dobrý ujo“ a že teda ono reaguje a cíti nesprávne. Naša logika a rozumové úvahy pre telo neznamenajú takmer nič. Telu sa proste nedá vysvetliť, aby sa cítilo dobre, ak to tak nie je.
Fungujú tu akési iné princípy, kde často naša hlava, a žiaľ často ani veda a výskum nestačia.
Samozrejme, nejdem vyvracať tvrdenia, že choroby sú správy a nesú pre nás dôležité odkazy. Ani tvrdenia a postupy, ktoré sú úspešne používané v medicíne a vedách o ľudskom tele.
Reč nášho tela však nemožno čítať iba našou logikou, chcieť riešiť našimi racionálnymi vzorcami a postupmi. Aj lekári, či vedci uznávajú výnimkyz pravidiel, alebo nevysvetliteľné reakcie tela na tú istú liečbu. Alebo aj jednoduché zázraky nepochopiteľných uzdravení...
Celou touto úvahou smerujem k slovíčku ENERGIA. A k našej schopnosti si ju uvedomovať, využívať a vnímať. A zároveň aj k tomu, že energiu vnímame na viacerých úrovniach, čoho si tiež nie vždy dokážeme byť vedomí.
Mojim zámerom je predstaviť myšlienky, ktorým aj ako yogínka aj terapeutka verím a osvedčujú sa mi dennodenne aj v praxi u seba či u mojich klientov.
Napriek tomu, že energia je len jedna, kvôli jednoduchšiemu vysvetleniu mojich slov ju rozdelím na:
ENERGIA MYSLE (kognitívna, mysľová, „hlavová“, racionálna – akokoľvek si ju chceme nazvať)
Všetci vieme, aký je hlava silný pán. Nenadarmo si často hovoríme, že „všetko je v hlave“...Dokáže nás nabudiť, namotivovať, presvedčiť, ale naopak – aj veľmi ľahko stiahnuť dolu, zneistiť, spochybniť, utvrdiť vo vnútornom klame.
ENERGIA SRDCA (emočná, impulzívna, inštinktívna)
V situáciách, kedy nás „schmatnú emócie“ sa však zrazu aj naše racio, výchova, naučené vzorce správania stávajú len slabým odvarom. V hneve sa často nespoznávame, v zamilovanosti doslova lietame, v smútkoch sa topíme a dotýkame dna, v panike strácame nad sebou akúkoľvek kontrolu.
ENERGIA TELA (proprioreceptívna, zmyslová, kontaktná/dotyková)
Telo nás dokáže takisto poriadne zmiasť. Vtiahne nás do choroby, keď to nečakáme. Rozbolí nás vtedy, keď ho potrebujeme najviac. Túžime vystupovať sebaisto a zrazu nám naskáču na krku červené fľaky, roztrasú sa nám kolená, alebo zlyhá hlas.
Alebo nás zmysly klamú. Čosi v nás nám hovorí, aby sme jedli jeden chutný koláč za druhým, aj keď veľmi dobre vieme, ako sa následne budeme cítiť ťažko. Vône nás lákajú a často zvedú tam, kde nám to v závere ani neurobí dobre. Zvuky, obrazy zintenzívňujú naše predstavy a my v tom často zabúdame na dôsledky takýchto volieb našich zmyslov. Adrenalín pohybu a hladina endorfínov nám často akoby zataja vyčerpanie, či náznak zranenia – ktorému následne podľahneme plnou silou.
Je v nás akoby nekonečne veľa rôzne fungujúcich bytostí a každá poslúcha iný princíp.
Znie to paradoxne, ale niekto je v chorobe dokonca rád. Choroba mu totiž dáva pocit starostlivosti jeho okolia, záujmu, vďaka chorobe má zvláštnu moc. Veľa ľudí si takto vlastne vnútorne choroby volí. Občas totiž potrebujeme aj tú svoju chorobu, či slabosť – aj keď svet má tendenciu nás z nej ťahať preč. Občas potrebujeme plakať. Občas sa aj dobre nahnevať či pohádať.
Vždy totiž, keď si čokoľvek postavíme na piedestál, tak sa to ostatné nezvykne mať dobre. Hlava nie je viac než telo, a veru ani naopak. Ani srdce, či emócie nemá zmysel podceňovať, keď nami naplno idú. Neuverme ceste kompromisov.
Vraciam sa týmto jednoducho k tomu, že ENERGIA je len JEDNA.
Čo sú teda odporúčania, ktoré by mohli platiť ako návod na orientáciu sa v tomto celom zdanlivom chaose...
Poďme skúsiť hľadať inú kvalitu, esenciu (akokoľvek si to nazveme):.
Najvýstižnejšie mi tu znejú slová skupiny Elán „keď hlava s telom súhlasí“... Každý z nás sa stáva svojim pravým JA oveľa viac práve vtedy, keď sa cítime byť V SÚLADE.
Keď máme všetky naše časti a v zhode a bez odporov. A to bez ohľadu na to, čo to môže znamenať pre okolitý svet.
Ak sme vo svojej energii, vo svojom strede, vo svojej sile – nie je možné sa klamať. Aktuálna energia nás kontaktuje v realitou.
Všetko ostatné je ilúzia – každé „keby“, „možno“, „čo ak“, „mal by som“, „mohol by som“... atď.. nie je jednoducho pre nás v daný moment pravdivé a ozajstné.
V realite a vo svojej vnútornej pravdivosti totiž dokážeme "PREPÍNAŤ" medzi hlavou, telom a srdcom. Dokážeme ich prepájať, mať v synergii.
Skúšajme cez telo/pohyby/dych vnímať pocit. (Počas hodiny yogy sa zvyknem sama seba pýtať: “Ako si cítiš brucho?” Je v tebe napätie? Dokážeš ho dychom/pohybom uvoľniť? Viem sa sústrediť? Som tak naozaj prítomná? Robí mi toto radosť?”)
Hľadajme, kde sme pocitovo, v tele, v mysli ľahší. Alebo čo malé na to stačí zmeniť? Možno v postoji tela... Myseľ totiž učíme aj našim vzťahom k telu. Ak sedíme alebo chodíme vzpriamene, aj naše “myslenie môže byť vzpriamenejšie“. Ak jednoducho otvoríme hrudník, otvoríme všetko vnútorne zošnurované, zaseknuté..
Zisťujme, čo je to to “naučené“ v nás - čo už ale dávno neplatí. Prebraté presvedčenia, že veci sú nejako. Návyky, z ktorých už dávno nečerpáme silu. Zmyslové klamy, ktoré nás v daný moment opantajú, ale na konci dňa nám neprinesú radosť. Lojalita voči čomusi, čo už nie je „naše“. Alebo predstavy, že vsetko mimo komfortnú zónu je ohrozujúce.
Učme sa žiť v prespektíve. Ak zažívame čosi náročné, hovorme si: „Teraz je to takto! Zajtra to však už môže byť úplne inak... Všetko v živote je sprevádzané zmenou, to je naša jediná ozajstná istota :)
Ak sme v nejakej zvláštnej komunikácii/vzťahu/nezvyklej situácii – zostúpme na chvíľu do tela a opýtajme sa ho, ako sa má. Či je voľné, či napäté? Či dokáže voľne dýchať? Alebo naopak, či niekde cíti tlak, ťažobu, blok… Vtedy sa nám totiž deje klam a telo “kričí” o pomoc.
V takýchto situáciách si vieme napríklad pomôcť aj jednoduchými otázkami:
· Berie nám daná aktivita/situácia/alebo človek energiu? Alebo nám ju dáva?
· Bude teraz oddych pre mňa úľavou a oslobodením, alebo budem mať pocit viny a ešte viac sa v ňom „opustím“?
· Čo to znamená komfortná zóna pre moje telo? Čo sa deje, ak si ju dovolím aspoň trošku prekročiť?
· Kedy ma brzdia moje presvedčenia, ktoré hovoria, že ja toto zvládam a iné nie? Čo keď jev šetko práve inak?
· Je táto aktivita pre mňa posilňujúca, ale ňou iba čosi prebíjam/nechcem vidieť/zakrývam?
· Žiaria mi oči pri tomto, čo robím, alebo naopak – „zhasínam“?
· Dokážem v tomto vzťahu cítiť ľahkosť, alebo som v ňom urputná a je to neustály boja tlak?
· Čo ak sama seba presviedčam o čomsi, čo už dávno neplatí?
· Aká skrytá výhoda je za mojimi výhovorkami?
· Aká skrytá výhoda môže byť za mojou chorobou/slabosťou?
· Je pre mňa stres len negatívny? Alebo môže byť aj pozitívnym motorom/štartérom?
Nina Menkynová
