Potreba POMÁHAŤ...
Vo všeobecnosti sa ako ľudia lepšie cítime tam, kde sme potrební. Máme radi situácie, kde je od nás očakávané, že prispejeme k záchrane. Pocit našej užitočnosti je častokrát prvým kľúčom k sebahodnoteniu a k sebaúcte. UŽITOČNOSŤ v našom systéme a v kultúre znamená takmer určujúcu primárnu hodnotu.
Samozrejme, vôľa pomáhať je krásna, dôležitá ľudská vlastnosť, bez ktorej by sme ťažko dokázali ako ľudská komunita prežiť či fungovať.
Je tu však aj ALE! Polarita, opačná stránka pohľadu.
Potrebou pomôcť, či zachrániť a teda tak isto aj ľutovať sa pomerovo vlastne dostávame NAD druhého človeka, ktorého vnímame ako toho v núdzi.
Ten, kto pomáha, stojí vždy vyššie než ten, komu je pomáhané. Ten, kto podá pomocnú ruku, ju vlastne podávanie komu, kto je slabý.
Pomoc druhému (bez podceňovania tohto krásneho ľudského prejavu spolupatričnosti) je takmer vždy spojená s tým, že spolu s zdvíhaním toho druhého nepriamo zdvíhame či povyšujeme samého seba. Rastieme, stúpa nám sila, energia. Robíme čosi dôležité, hodnotné, zmysluplné.
Práve tu pomenúvam aj tú opačnú, trošku odvrátenú stránku potreby pomáhať. Vnímať pomoc ako poslanie môže byť totiž aj vzťahovou „cestou do pekla“ (ak to samozrejme preženiem).
Toto moje tvrdenie priblížim na situácii, kedy sa napríklad charita stáva činnosťou, ktorá príliš „kričí“. Tu sa potom zámer povyšuje, hľadá sa v tom často vyššia poloha pre naše vlastné ego. Vzniká závislosť od dobrých skutkov.
Je to samozrejme úplne v poriadku a nemalo by to vôbec brzdiť, či dehonestovať tento typ pomoci či činnosti. Len je z môjho pohľadu dôležité to vnímať. A rozlišovať.
Rozlišovať to, čia v akej forme je pomoc potrebná. Kedy je nevyhnutná a kedy už je naopak pre druhého človeka dokonca oslabujúca.
Podať ruku komusi, kto padol, je krásne posilňujúce gesto. Ak však zotrváme držať človeka za ruku aj vtedy, keď už je schopný kráčať, oslabujeme ho. Tým gestom akoby nedôverujeme v jeho schopnosť. Neuvedomenie sa deje na oboch stranách. Pomáhajúci je v energii poslania, vyššieho zámeru. A pomáhanému je ukazované, že na to ešte nemá. A častokrát sa stáva, že to potom aj podvedome prijme a opustí sa, zverí sa do moci toho druhého. Dostáva sa do vlastnej ne-sily.
Tu občas zlyháva schopnosť rozlíšiť, kedy sa deje jedno a kedy už druhé.
Potreba DÁVAŤ RADY...
Ak nám niekto pozdieľa svoje trápenie, vo väčšine z nás sa automaticky zapne program „Tu treba zasiahnuť/poradiť/vyriešiť to! “Netušíme, či je to potreba aj druhej strany, ale ihneď nabiehame do módu, kedy vyslovujeme na počkanie svoj názor, do sekundy vymyslíme riešenie, okamžite sme schopní navrhnúť spôsob riešenia a konkrétne postupy. Zabúdame na to, že zdieľanie je častokrát jednostranná akcia. Že to, čo niekde tlačí, potrebuje uvoľnenie. To, čo je úzke, len potrebuje zdieľaním získať priestor a vzduch. Zabúdame, že radami môžeme často priťažiť. Byť v optike („obuť si topánky“) druhého človeka je náročná zručnosť a dá sa naučiť len čiastočne.
Vo všeobecnosti však platí, že ak dostaneme dôveru počúvať o trápení druhého človeka – najlepšou odpoveďou je súcit. Nie však ľútosť!
Nevidíte rozdiel?
Súcit je o úplne obyčajnom pochopení. Súcit je o slovách: „Je mi to ľúto. Áno, je to ťažká situácia. Mrzí ma, že sa ti to deje. “Súcit je o schopnosti obuť si topánky iného človeka. Súcit je o objatí bez slov. O prejavení spolupatričnosti.
Je však dôležité podotknúť, že NIČ viac tu netreba.
Ak nie sme vyslovene požiadaní o radu/odporučenie/návod, NEDÁVAJME ho. Neponúkajme viac, než treba. To VIAC je totiž práve to, čo ťahá dolu. Práve to je ľútosť – nepomáhajúca, zbytočná, oslabujúca. Ľútosť pracuje s princípom „Ja viem, ty nevieš. Ľutujem ťa, aká si slabá. Ľutujem ťa za tvoje nezdary...“ Znova sa dostávame do pozičnej nerovnováhy.
Druhý človek v trápení nepotrebuje počuť, že aj my sme riešili to isté alebo ešte horšie. Ak niekoho bolí hlava, nepomáha mu vedieť, že ja mávam migrény každý týždeň. Pokiaľ o to vyslovene nepožiada, nepotrebuje vedieť nami navrhovanú liečbu. POTREBUJE byť POČUTÝ. Vnímaný, videný.
Práve preto považujem objatie za najsilnejší terapeutický spôsob. Objatím nezachraňujeme topiaceho sa. Objatím dávame silu k plávaniu. Objatie je v rovnocennosti.
Objatím prijímame naplno, cez telo, bez súdov, hodnotení, názorov, argumentácie. Objatie je podaná ruka. Objatie je cesta k vlastnej sile!
Maminky, objímajte svoje deti, bez rád a usmernení. Ony si nájdu svoj spôsob. Muži, objímajte svoje ženy, bez riešení. Ženy ich väčšinou nikdy nepotrebujú. A naopak.
Napadlo nás niekedy, že môžeme byť aj energetickým prínosom? Nie praktickým. Nemusí z nás vypadnúť nič múdre, rozumné a napriek tomu môžeme pomôcť.
Potreba MAŤ PRAVDU...
Argumentujeme, dokazujeme si navzájom, oháňame sa faktami... Vytvárame koalície, opozície, tábory.. Zem sa síce vďaka pandémii aspoň čiastočne čistí a vydychuje, my sa však necháme rozdeľovať, „horíme ohňami“ neprávd, opačných stanovísk. Kričíme po spravodlivosti, odsudzujeme, nechávame si kradnúť energiu.
Ako terapeut vnímam, ako toto rozdeľovanie vstupuje do blízkych vzťahov, do rodín, partnerstiev..
Zamysleli sme sa niekedy, čo to „mať pravdu“ vlastne znamená? A čo to vlastne tá PRAVDA je?
Zažila som si dobu, kedy „mať názor“ bolo viac ako nežiadúce. Mať názor väčšinou znamenalo byť ohrozený, vylúčený, alebo minimálne podozrivý. Chcel sa od nás súhlas, „nosil“ sa priemer, poslušnosť, príslušnosť.
Potom, naopak, akoby sa s názormi roztrhlo vrece. Informácie začali byť dostupné všade, a my sme sa učili s nimi narábať, hľadať ich, dôverovať im, alebo naopak - nie. To, čo bolo predtým jednotné, začalo sa členiť, deliť, trhať. Bili sme sa do pŕs, chceli sme, aby pravda víťazila.
Moja úvaha nie je o tom, názor nemať. Alebo prijať, čokoľvek sa ponúka. Nepodsúvam ideu prijatia pozície, kedy sa stávame nástrojom bez slobodnej vôle. Nástrojom, ktorý je posúvaný, ovládaný.
Presne naopak - verím v otázky, verím zvedavosti, verím hľadaniu.
Len sa touto úvahou pýtam, či sme pri tom hlásaní pravdy nezabudli, čo to pravda vlastne JE. Čo nám tá argumentačná bitka prináša a čo nám berie. Či sme aktivisti z presvedčenia, alebo „sme les“ len preto, že je to teraz „in“...
Mám k tomu celému jedno malé prianie a návrh. Čo keby sme naše názory, alebo to, čo voláme fakty či pravda, vnímali a prezentovali ako UHLY POHĽADU? V tom totiž vnímam veľký rozdiel a zároveň vysokú mieru rešpektu a vzájomnej úcty.
Mať pravdu – to totiž znamená hrať presilovku. Mať pravdu – to je reakcia z výšky. Znamená hru „ja som hore a ty dole“. Mať pravdu znamená „Ja viem, ty nevieš“.
Moje prianie je nechať svet farebným. Nie je to o tom, názor nemať. Je to o tom, neprezentovať ho ako jedinú pravdu. Rešpektovať rôznorodosť, uznať inakosť. A uznať niekedy aj možnosť, že nevieme...
Písané s láskou, nina🤍
