Nasledujúci článok bol napísaný pre Magazín40+ (október 2020). Prečítať si ho môžeš aj TU.
Je neúspech naozaj to, čo zažívame, keď sa nám čosi nepodarí? To, kedy sa strápnime, lebo sme nepodali očakávaný výkon? Alebo urobili čosi úplne naopak?
Som si istá, že neúspech je niečo úplne iné ako nepodarená akcia.
Veď už len slovo akcia nesie v sebe život, pohyb, dynamiku, snahu čosi zmeniť, pretvoriť, posunúť..
Keď tvoríme, ovplyvňujeme, rozširujeme priestor. To, že sa to nepodarí podľa predstáv, to predsa nemôžme označiť za neúspech!
Pod neúspech by možno oveľa viac mohlo patriť to, keď v živote zastaneme.
Keď vzdáme cestu, po ktorej sme túžili. Alebo sa odkloníme, stratíme odvahu. Ľahko sa nám totiž môže stať, že to v našich plánoch finančne nevychádza. Alebo uveríme rečiam okolia, ktorému tá naša cesta nepríde vhodná, zaujímavá či dostatočná. Alebo nás príliš ovládne strach.
Prepočítavanie a plánovanie zisku či prístup “má dať/dal” totiž s úspechom akosi nejde úplne dokopy. Alebo taka veta, ktorú som už počula nespočetne krát: “Keď schudnem, prídem na yogu!” sa takmer nikdy v realite neudeje. Prečo? Lebo to celé funguje presne, presne naopak!
Veľké veci začínajú z malých.
Známi speváci si takmer vždy mrnčali svoje piesne nepočutí v sprche. Charizmatickí herci hrávali v “štekoch”. Nádherné modelky vyzerali v detstve ako priesvitní chlapci. Umelci maľovali na chodníkoch a svojich obrazov mávali plné zaprášené skrine. Spisovatelia dlho predlho písali texty, ktoré nikto nečíta, už vôbec nekupoval a žili na dlh. Ešte aj tomu Newtonovi najskôr muselo na hlavu padnúť jablko!
Rada by som sa práve tu v mojich úvahách zaoberala jednou myšlienkou..
Takmer vždy je totiž veľký rozdiel medzi tým, čo robíme DOBRE a čo robíme RADI.
To “DOBRE” väčšinou zarába peniaze, upevňuje nám spoločenský status, postavenie. Robí nás “vhodnými” pre svet. Zaraditeľnými, schopnými sa porovnať s okolím.
To druhé, čo som označila ako čosi, čo robíme “RADI”, je presne to, pri čom nám žiaria oči. Pri “RADI” sa usmievame, mávame pocit, že žijeme. A nemusí to byť vôbec nič ušľachtilé, ani vznešené.
Myslím tým, že to často býva čokoľvek, čo nám príde nedôležité. Možno pečenie chleba, šitie, beh, hrabanie sa v záhradke či maľovanie. Čokoľvek, čo väčšinou býva na míle vzdialené od toho, čo sme študovali, alebo čím sa živíme. Poznáte top manažérov, ktorí zažívajú tú najväčšiu hrdosť, keď pre svojich známych varia? Alebo ženu v administratíve, ktorá sa usmieva, keď štrikuje nádherné hračky pre deti? Alebo ľudí, ktorí pracovne vykonávajú mechanickú prácu, ale majú rozžiarené oči, keď maľujú obrazy?
Som vďačná za túto dobu. Dobu, kedy sa odvažujeme hádzať tituly za hlavu a venovať sa svojim záľubám.
Možno je vaše hobby naozaj čosi, z čoho sa nedá žiť ani pri tej najsmelšej predstave. Nevadí! Život môže mať zmysel aj mimo kancelárskych hodín. Odpracujme si to, čo nás uživí a potom môžme aspoň kúsoček svojho dňa venovať tomu, čo nás naozaj teší. A robí nás aspoň na časť dňa ozajstnými.
Kreslíš obrázky? Kresli viac! Šiješ rada platené tašky? Ši tie nakrajšie! A keď ich nechce nikto kúpiť, podaruj ich blízkym. Alebo predaj tie prvé za cent a popros o referenciu.
Som si totiž úplne istá, že ak človek robí čosi s tým najväčším zaujatím – vždy sa čosi udeje/pohne.
Možno nie hneď a možno to nebude ani čosi veľké. Ale hodnotu majú práve tie chvíle, kedy sa človeku smejú oči. Lebo jedny oči dokážu usmiať druhé. A tie tretie môžu rozosmiať dav.
A to už zmysel veru má.
O tomto je aj časť môjho osobného príbehu. Yogou sa na Slovensku tak naozaj neživí takmer nikto. Aj u mňa to bolo len hobby a v určitom období hobby, ktoré ani nebolo podporované. Bolo to považované za taký Ninin úlet. Cvičila som svoju dennú prax každý jeden deň, vstávala skoro ráno ešte predtým, než sa budili moje deti. Učila som dlhé roky za zopár smiešnych eur v rôznych štúdiách v Bratislave.
Keď som skúsila cvičiť prvé leto na Železnej Studienke vonku v prírode, robila som tak pre veľmi maličkú skupinku ľudí. Nemala som zámer, netúžila som byť veľkou yogínkou. Robila som to však s veľkou láskou. Obdivovala som veľkých učiteľov, avšak nepredstavovala som si tak seba. Ani mi nenapadlo tak ďaleko dovidieť.
Stále viac a viac som si však vymýšľala svoje vlastné projektíky – oslavy prírodných cyklov yogovým rituálom, charitatívne akcie, yogy s hudobníkmi, vlastné workshopy, začala som skúšať organizovať yoga-pobyty, letný brunch spojený s yogou v prírode, vianočné či veľkonočné yoga-akcie. Fotila som pokroky ľudí na hodinách, poznávala som si svoju pomaličky vznikajúcu komunitu. Začala som všetko, čo vnímam, prepájať s mojou terapeutickou prácou.
A zrazu mi na hodinách stálo na podložkách toľko ľudí, až sa mi potichu triasli kolená.
S pokorou a úžasom som si pre seba hovorila: “Neverím, že prišli kvôli mne!” Stále je tomu tak. Každý deň za to ďakujem. Vážim si každého nového človeka. Zároveň každého, ktorý v mojej blízkosti zotrváva už niekoľko rokov. Nepoľavila som, učím a sama cvičím yogu vyše 12 hodín do týzdňa, neúnavne. Každý krát s veľkou pokorou. Verím tejto ceste z celej hĺbky svojej duše. Aj preto som svoju yogu nazvala “Yoga s dušou”.
Moje odporučenie – a veru aj z vlastnej skúsenosti – znie:
Venuj sa čomukoľvek, čo robíš, s láskou. Najmä príliš nepočítaj!
Rovnica “má dať/dal” proste nebude vychádzať – minimálne zo začiatku to takmer nikdy tak nebude. Zázraky sa však začnú diať akosi inak. A cesta bude zrazu čoraz menej kľukatá a svetlo na nej jasnejšie.
S láskou k nám…
Nina
