Meníme sa. Oveľa viac sa zaujímáme o to, ako vlastne máme žiť. Akoby sme otvárali oči a pozerali von z klietok, ktoré nám vytyčovali politické režimy a ich systém. Hľadáme sa.
Čoraz častejšie zaznieva tendencia súčastnosti, ktorá nás upriamuje na potrebu byť samým sebou. Vnímam nárast skupín ženských či mužských kruhov. Ženy sa snažia objaviť svoju ženskosť, muži žiť svoj vnútorný mužský princíp a energiu. Veľa z nás sa akoby pokúša nájsť samého seba. Je to krásna cesta, plná objavov.
Niekde v jej časti však vnímam neistotu v tom, čo to – byť sám sebou - vlastne znamená. Aké sú vlastne NÁSTRAHY, ktoré nás môžu pri tomto hľadaní zmiasť? Porozumeli sme správne, čo to vlastne znamená?
„Celý život som sa pozerala viac na iných než na seba. Odteraz poviem všetko na rovinu, nebudem už stále brať ohľady, či si dávať servítku pred ústa.“
Voláme to úprimnosť.
Častokrát, keď nezvládneme formu, je to však nepomenovaná bezohľadnosť, ktorá sa úprimnosťou dá len ťažko nazvať. A keď si dovolím byť ešte priamejšia, možno poviem, že je to aj lenivosť pracovať so svojou prvotnou emóciou.
EMÓCia je totiž MOCná. A reaktívny mód (prvoplánová reakcia) znamená byť ovládaný touto emóciou (napr. hnevom). Ovládaný tým, čo príde zvonka. Ovládaný cudzou silou, ktorá v prvej línii rýchlo povie „zaútoč!“ Sme teda v rukách kohosi iného. Niekto iný rozhoduje našu reakciu. Inými slovami - nie sme to ani zďaleka MY.
„Mám teda hrať hry? Nemám byť úprimná? Mám sa stále len prispôsobovať a potláčať seba?“
Moje myšlienky určite nevedú k potláčaniu seba, ani k neúprimnosti. Avšak tak, ako verím vo vetu „štastie si treba zaslúžiť“, verím aj v to, že ozajstné postoje, reakcie a konanie svojho najlepšieho JA je práve to, na čom treba vedomo pracovať. To, čo je uvážené, premyslené, spracované.
Na prvý plán idú deti, konajú impulzívne. Zapájajú najmä dve pôvodné časti mozgu - t.j. tzv. plazí mozog, ktorý ovláda pudy, koná inštinktívne a stredne starý mozog, ktorý funguje takmer výlučne emočne.
Hľadanie samého seba u dospelého muža či ženy zahŕňa pre mňa aj definíciu toho, kým vlastne chcem byť. Čo je moje JA, ktoré chcem žiť? To je už úloha najmladšej časti mozgu – mozgovej kôry. Tá vidí širší kontext, tvorí vízie, pozerá do budúcnosti, plánuje, zvažuje.
Ak reagujeme vedomo, je tu dovolené v zásade čokoľvek.. Chcem byť láskavá a vnímavá? Alebo budem spokojnejšia, keď mi ostane moja prirodzená drzosť? Alebo si dokonca priznám, že občas potrebujem konflikt ako ventil emócií?
Pokiaľ o tom viem, že to je to, čo chcem, je to úplne iný prístup. Tu platí jednoduché „Dovoľ si svoju reakciu, ale VEDZ o nej“. Moje reakcie sa stávajú zvedomené a ja viem a prijímam, že si budem niesť tak ich výhody, ako aj následky. Či budú pozitívne, či menej.
„A kde ostala spontánnosť? Neprídem takto o to krásne, čo emócie prinášajú? Nie som si istý, či chcem byť len premyslene a kontrolovane správajúci sa! Príde mi to namáhavé a neprirodzené.“
Byť sám sebou určite neznamená stratiť svoju spontánnosť, nadšenie či zápal pre vec. Znamená to len vedieť, čo robím. Vnímať situáciu. Nevrhať sa do reakcií strmhlav. Zažívať v tom intenzitu sa nevylučuje, práve naopak. Môžme si ju zažívať akúsi čistejšiu a jasnejšiu. Zároveň sme menej zraniteľní.
Predstavme si situáciu, keď na nás niekto zaútočí kvôli hlúposti. Útok nečakáme, sme naopak plný radosti z toho, čo sa nám v ten deň podarilo.
Prvý plán znamená vrátenie útoku naspäť. Len s útokom, žiaľ, prichádza potreba sa ozbrojiť.
Silní však muníciu nepotrebujú, ozbrojujú sa tí slabí. Útok nám totiž berie silu, strácame energiu. Zabúdame, že ešte pred chvíľou sme boli plní radosti.
Naopak, zastavením sa v danom momente si svoju energiu zachováme pre seba. Nedarujeme ju tomu druhému. Nenecháme sa vtiahnuť do vojny. Ostáva nám naša pôvodná radosť a možnosť si ju užiť.
Aká by teda mala byť stratégia?
Spomíname si na príslovie „Ráno múdrejšie večera?" Protivníka takmer vždy možno s prehľadom obísť. Presmerovať strely, nezačať hrať jeho hru. Nenechať sa vtiahnuť, naopak ochrániť sa odstupom. Nebrať útok osobne.
„Nie je to príliš zbabelé? Mám pocit, že by som si pripadala pasívna, neschopná vyjadriť názor!“
Vnímam rozdiel medzi pasivitou, v ktorej sa len odovzdáme situácii, strácame svoju tvár, necháme sa prevalcovať.
Aktívna pasivita je však čosi úplne iné. V tomto prístupe na sebe vedomo pracujeme, aby sme nekonali v prvom impulze. Túto prácu (innerwork) nie je vidieť, energeticky je však náročná. V krátkom momente meníme svoj postoj, opúšťame zaužívané. Zásadne pre nás samých meníme to, čo nakoniec celá situácia môže priniesť. A bývame príjemne prekvapení, ak je výsledkom radosť z toho, že sme to ustáli. Namiesto boja, v ktorom vlastne chýba víťaz.
Aj tu sa dá použiť stará ľudová múdrosť „Múdrejší ustúpi“.
Rada sa s ľuďmi rozprávam o princípe „jednej sekundy“. Tej pre-potrebnej sekundy, ktorá nás drží ďalej od reaktívneho módu. Ďalej od inštinktívneho správania, ktoré hovorí, že „ak príde akcia, reaguj!“, „ak príde útok, zaútoč späť!“, „ak ťa kritizujú, bráň sa!“...atď. Verím, že máme na viac.
Čo je tá „jedna sekunda“ v praxi?
Zastavenie, nádych a výdych, spojenie sa so sebou – s tým, kým naozaj chcem byť. Zastaviť sa, nadýchnuť sa a rozhodnúť sa, aký spôsob reagovania v danej situácii má naozaj zmysel – to je úplne iná rovina práce s emóciami a ich mocou.
Dobre poznáme príklad s rozpísaným emailom, ktorý večer v strese a hneve napíšeme, len si zakážeme - podľa príslovia „ráno múdrejšie večera“ - ho ihneď odoslať. S takmer istotou ráno email takmer celý prepíšeme. Zmeníme v ňom často tón i formu.
Čo sa vlastne cez tú jednu noc udeje? Vyprchá emócia, získame odstup. Do celej situácie už nie sme až tak silno vtiahnutí, ponorení.
Už starý toltéci učili v komunikácii nebrať veci osobne. Emočné reakcie iných ľudí sa totiž väčšinou naozaj netýkajú adresáta. Sú takmer vždy o človeku, ktorý je ich plný.
Rozdeľujme si priestor na ten, z ktorého odchádzame (napr. práca)a ten, kam vstupujeme (napr. náš domov).
Vysvetlím myšlienku na príklade. Prichádzame domov preťažený, frustrovaný z práce. V tom momente nedokážeme byť dávajúci, ani silní, ale máme potrebu brať si energiu od svojho okolia. Vkročíme rýchlo do svojho domu, kde očakávame oddych, pohodu a pokoj. Nájdeme však detský krik, nároky a očakávanie aktivity pri domácich prácach. Po pohode ani stopy, priestor nášho domu a situácie v ňom neboli na dávanie pripravené.
My reagujeme impulzívne, nevrlo, neochotne a cítime vnútorný hnev. Nie je to však zasa NAŠA reakcia, ale reakcia pod vplyvom moci čohosi/kohosi iného (šéfa, nepríjemného klienta, nevydareného biznisu).
Načo je dôležité zastavenie sa?
Zastavenie sa predo dvermi je vlastne umenie zanechať svoj batoh negatívnej energie pred priestorom, kde nevznikol. Nevstupovať s ním/neťahať ho ďalej medzi ľudí, kam ani nepatrí.
Predo dvermi (alebo ešte v aute, električke) je tak dôležité si uvedomiť, čo si so sebou nesieme a s čím z toho celého naozaj chceme do nových/ďalších dverí vstúpiť.
Zastavenie sa slúži na uvedomenie si energií oboch priestorov, teda aj toho, KAM vstupujeme. Aká je v ňom nálada, čo sa v ňom deje, čo sa odo mňa v ňom očakáva.
Keď to vieme, sme pripravení a vo svojej sile. Vieme reagovať, sme si vedomí našich možností, sme schopní dávať. Možme to byť MY.
Častokrát si sami seba kradneme práve vtedy, ak do situácií začneme vnášať svoje projekcie/predpoklady. Teda ak začneme bez reálneho zistenia si vopred konštruovať budúcu situáciu.
Poznáme vtip, ako chlapíkovi došlo drevo na kúrenie a vyberie sa na druhý koniec hory k poľovníkovi, ktorý má dostatok dreva vždy v zásobe?
Počas kráčania lesom krok po kroku stúpa jeho sebaľútosť a hnev na druhú stranu, ktorá má čosi, čo jemu chýba. V duchu si hovorí „Prečo niekto má to, čo ja nie? Hnusný, nenažraný horár! Život nie je fér, určite ma vo svojej pýche odmietne!
Namiesto toho, aby keď konečne doputuje k horárni, o drevo požiadal a predpokladal, že mu bude dané, zareaguje hnevom a nič netušiacemu dobrákovi poľovníkovi len medzi dverami zvrieskne čosi ako „Nechaj si to svoje hnusné drevo!!!“
Zaútočil, lebo sa cítil byť slabý, v danej situácii menej schopný. Bol to však len jeho vlastný konštrukt/negatívny predpoklad. Umelo vytvoreného protivníka potreboval znížiť na svoju úroveň. Inými slovami, vo svojom hneve, sebaľútosti a podceňovaní sa si ukradol vlastnú silu a potreboval nasať pre seba kus cudzej energie, ktorá mu chýbala.
Ako teda na to?
Skúsme zmeniť svoje nastavenie v tom, že nebudeme predpokladať pomyslelných protivníkov, či zlé úmysly nášho okolia. Nebudeme prehrávať film, keď ešte na obrazovke nesvieti „on“.
Ak si naopak urobíme aj v neistých situáciách z ľudí naokolo svojich spojencov, zmeníme vnútorné energetické pole. Dávame situácii a ľuďom v nej šancu. Dávame ju však najmä SAMI SEBE.
Podľa čoho poznáme, že sme to MY? Ako vieme, že sme vo svojom strede, vyladení? Kedy sme vo svojej vysokej energii?
Môže to byť tak veľmi jednoduché.
Každý nosíme v sebe akoby viacero osôb. A veľmi dobre vieme, že človek dokáže prekvapiť aj samého seba. Že tak, ako dokažeme reagovať chápavo, s odstupom, dokáže nás až zaraziť vlastná impulzivita.
Ako s tým pracovať?
Skúsme si zodpovedať na otázku, čo je moja najlepšia verzia? Kedy som schopný žiť svoje najlepšie JA? Aké sú podmienky, kedy sa mi to darí? Skúmajme, kedy nám žiaria oči!
Ako terapeut vždy počas sedenia striehnem na ten moment. Keď sa človeku oproti zmení výraz tváre, rozjasní sa pohľad, začne žiariť. Často je to vtedy, keď rozpráva o čomsi, čo robí naozaj od srdca rád, čo ho vystihuje.
Napríklad, keď vysoký manažer na prahu vyhorenia začne hovoriť, ako rád varí, ako by mal rád vlastnú reštauráciu. Možno nám naše žiariace oči ukážu nevyhnutnosť zmeny životného smerovania. Alebo sústredenia našej energie tam, kde to v nás naozaj žije. Aby sme veci nerobili len dobre, ale aj radi (v čom zvykne byť obrovský rozdiel!)
Hľadajme, kedy svojim vyžarovaním meníme situáciu a ľudí naokolo. Úsmev prináša úsmev, láska v nás otvára srdcia tých naokolo, pohladenie nikdy neostane bez odozvy. Nenasledujme, vytvárajme! Na rozmeroch zmeny nezáleží - či sa deje v bežných, denných maličkostiach, alebo vo väčších veciach.
Bez váhania verím, že na to má každý z nás!
Nina Menkynová
Neuverme tomu, čo vidíme ráno, keď nás víta slnko.
Neuverme, že sme tými, čo večer zaspávali so svojimi vierami a strachmi.
Neuverme slovám.
Poďme do ich medzier. Poďme do priestoru, kde sa rodia.
Poďme do tých hĺbok, čím sú tesne predtým, kým nájdu tvar.
