Žijeme vo svete mužskej energie, mužskej sily a pravidiel. Je to veľmi jasný a všade zjavný fenomén tejto doby a kultúry. Každý to už určite počul, asi sa však predsa len občas pýtame, čo to vlastne znamená?
Spomínam to preto, že chcem poukázať na citeľný tlak na výkon všade naokolo. Silné zameranie na efektivitu. Hodnoty sa odvíjajú od toho, či a ako dosahujeme hmatateľné, merateľné výsledky. A aj naše uvažovanie býva takmer výhradne lineárne a kauzálne – teda mužské.
Najmä my ženy si málo uvedomujeme a rešpektujeme prirodzenú cyklickosť. Tú majú samozrejme aj muži (ako aj všetky živé tvory), avšak my ženy ju máme zvýraznenú, je našou podstatou, esenciou.
Ženskosť si zamieňame so snahou o zdanlivú dokonalosť. Dostávame sa do situácií, kde sme zrazu udupávané vlastnými schopnosťami a zúfalo (minimálne podvedomo) túžime po opaku. Toho sa nám však nedostáva a my často ani nerozumieme, prečo je tomu tak.
Zatúžime sa oprieť a zisťujeme, že vlastne ani nie je o koho. Že sme si my samé nastavili očakávania tak vysoko, že v nich nie je priestor na výdych.
Niet koho viniť. Okolie sa ľahko a rýchlo prispôsobí, keď v nás vidí silu a nezlomnosť. Očakávanie budí očakávanie. Sila oslovuje silu.
Okoliu potom ukazujeme túto našu podobu a každá iná – menej pevná, či silná – ich môže dráždiť, zaťažovať… Väčšinou ju nikto nechce vidieť a my sa cítime nepočuté, nevidené vo svojej zraniteľnosti..
Umenie “dovoliť si” a umenie “prijímať”
V tomto prípade je veľká vec využiť možnosť “dovoliť si”. Dovoliť si prestriedať silu a vedieť byť chvíľu aj tou slabou. Dovoliť si namiesto darovania byť obdarovaná. Alebo požiadať o pomoc. Alebo jednoducho len prijať podávanú ruku, odmietnuť vlastnú hrdosť a pýchu, ktorá je ukrytá za tou vetičkou “Poradím si s tým sama, nepotrebujem pomoc”. Tento postoj je síce hrdinský, ale po čase dokáže doslova ubíjať.
My sme teda často tie prvé v rade, ktoré svojim konaním a vystupovaním neuznávajú mužský a ženský princíp, aj keď podvedomo po ňom túžime a chýba nám.
Schopnosť vedieť prijímať nie je vôbec jednoduchá, ako by sa mohlo zdať. Preto radšej dávame, než naopak. Keď vyžarujeme silu, málokoho napadne, ako veľmi nám môže chýbať protipól.
Okoliu ani partnerovi vlastne nedávame možnosť, aby občas prebrali zodpovednosť, boli starostliví, aktívni. V partnerstve tým mužovi berieme jemu vlastnú kvalitu –možnosť stať sa ochrancom, oporou, pilierom. Muž potrebuje cítiť svoju silu a od ženy jej uznanie – na konkrétnej podobe nezáleží. Jeden muž má silné, svalnaté telo, iný veľmi bystrú hlavu, ďalší je úspešný v práci. Alebo jeho sila môže byť v láskavej starostlivosti, možno pokojne aj v tom, ako sa stará o dom, záhradu či auto.
Keď sa stretne ŽENA a ŽENA
Napriek tomu, že nami mužský princíp tisícročia vládne, ženská energia doslova prenáša hory.
Ženská húževnatosť je nekonečná, ženské komunity plné intenzívneho spolu-bytia, ženská láskavosť a súcit bez hraníc. Intenzita je však aj na tej druhej strane. Tam je ženská konkurenčnosť rafinovanejšia než jed, ženská pomsta sofistikovaná a ostrejšia než akýkoľvek chlapský nôž.
Ženy majú schopnosť vytvoriť z ničoho niečo. Nenadarmo sa ženská energia prirovnáva k energii vody, oceánu, mora. Je bezbrehá. Keď je v plnej sile, nepozná prekážky, terén si prispôsobuje podľa seba.
VZŤAH MATKA a DCÉRA ako najsilnejšie a zároveň najkomplikovanejšie puto…
Možno si to málo uvedomujeme, ale ŽENA a ŽENA sa stretáva aj vo vzťahu matky a dcéry. Preto z môjho terapeutického pohľadu považujem práve tento vzťah za komplikovanejší než partnerský vzťah.
Rola matky a dcéry je samozrejme primárna. Tu je základom hlboká podporná láska matky voči dcére. A naopak uznanie dcéry smerom k matke.
Matka je tou najdôležitejšou ženou v živote (a to aj vtedy, ak nám to život ukazuje inak). Pudovo od nej očakávame vždy podržaný chrbát a dobro-prianie.
Použijem rodinné konštelácie ako príklad.
Ak si svoj systém stavia žena, ktorá tápe v živote, je neistá vo vzťahoch, blúdi partnermi, voľbami. Jednoducho, ak stojí neisto…, okamžite jej ten, kto konšteláciu vedie, postaví za chrbát postavu matky. A kým sa tento vzťah nepodarí počas konštelácie uviesť do väčšej harmónie a uznania, k žene nemá šancu vstúpiť pokoj a vyváženosť.
Čo čaká matka od dcéry (a naopak)…
Ako dcéry očakávame od našich matiek vetu: “Ži život naplno. Ži ho tak, ako som to ja vtedy nemohla alebo nevedela. Ja sa budem ticho, prajne pozerať a držať ti chrbát. Podporím ťa, ale nebudem zbytočne zasahovať. Si úžasná bytosť.”
Matky naopak čakajú čosi ako: “Dala si mi nevrátiteľný dar - dar života, mami. Tuším, čo všetko ťa to stálo a vnímam tvoju náročnú cestu životom. Plne akceptujem tvoje voľby, nechcem súdiť žiadne tvoje rozhodnutie. Viem, že aj tie najnepochopiteľnejšie viedol zámer, že robíš najlepšie, ako v tej chvíli dokážeš. A dobre viem, že za každým tvojim gestom JE láska.”
Žiaľ udržať tieto dve pozície je nesmierne náročné.
Uvažujeme niekedy nad tým, kedy prestávame byť voči svojim matkám dcéry a kedy nedokážeme byť matky vlastných dcér? Kedy sa nám role zmiešajú/zlejú a stojíme oproti sebe ako dve ŽENY? S celou našou prirodzenou výbavou láskavosti, ale aj porovnávania sa, závisti, posudzovania, kritičnosti?
A veru v terapeutickej praxi často zažívam obe polarity. A znovu z praxe si dovolím tvrdiť, že máloktorý vzťah matka/dcéra dokáže udržať tieto svoje primárne pozície. Často skĺzavame do ženy, ktorá je náročná na seba a svoju “sestru” rovnako neúprosne.
Ako dcéry zažívame tieto potláčajúce oslabujúce emócie v podobe kritiky, nevyžiadaných rád, usmerňovania. Matky dcéram až pričasto vstupujú do partnerských vzťahov. V dobrej viere sa snažia meniť pravidlá novej rodiny svojej dcéry s odkazom: “Jato viem lepšie ako ty. Ja už som si zažila svoje.”
Rovnako sa stretávam aj s opačným prúdom, kedy na svoju matku závistlivo a neprajne pozerá vlastná dcéra. S tendenciou ju vychovávať, posudzovať jej život, upratovať jej v ňom. Prenášať na ňu zodpovednosť za svoje životné nezdary, viniť.
Skúsim zúžiť svoje myšlienky…
Hnevať sa dokážeme každý, aj nájsť vinníka.
Väčším umením v živote je pýtať sa, z akého miesta konám/reagujem? Umenie je vedieť vystúpiť zo situácie a vnímať, či mi je na ňom jasná moja pozícia, alebo sa mi to splietlo.
Jedno z dôležitých pravidiel systemiky je, že matka nemôže byť dcére najlepšou kamarátkou a naopak. Zdravému plynutiu energie v systéme nepomáha, ak stratia voči sebe pozície “malej dcéry” a “veľkej matky”.
Ak sa snažia o rovnocennosť, preberajú na seba viac než môžu ustáť. Pre systém je zdravé a prospešné, ak má matka vlastný svet a dcéra má priestor pre ten svoj.
Nemusíme s názormi svojej matky súhlasiť, avšak to, čo taký vzťah potrebuje, je vzájomný rešpekt. Ženy si nepotrebujú navzájom konkurovať. UZNANIE jedna druhej je to, čo nás neoslabí, ako by sme si mohli myslieť. Naopak je veľmi posiľňujúce.
Byť ženou neznamená rozdeliť si svet medzi slabosť a silu. Byť ženou znamená dovoliť byť samej sebe takou, akou potrebujeme byť.
V partnerstve to znamená dovoliť mužovi byť mužom a nasledovať ho. A on potom rovnako podvedomo začína slúžiť ženstvu, akokoľvek zvláštne to môže znieť.
V rodičovstve ostaňme “len” matkou, nezasahujme. A naopak, ako dcéry buďme “malé”, nesnažme sa preberať väčšiu zodpovednosť, než nám prináleží. Úlohou dcéry nie je vychovávať či spasiť svoju matku. Ani ju viesť v živote k čomusi, k čomu smerujeme my.
Systém hľadá rovnováhu, vyváženie. Dovoľme svojej vnútornej žene sa ňou reálne aj stať. A to vo všetkých jej podobách – v pozícii matky, dcéry, manželky, partnerky, sestry či kamarátky. Z každej tejto našej role totiž vystupujeme voči svojmu okoliu inak. Inak hovoríme, inak volíme slová, ich farbu, tón. Iné sú naše reakcie aj zámer. Schopnosť pozorovať u seba zmeny v súvislosti s rolou, je doslova veda a umenie.
Maľujem iluzórny svet? Možno áno, ale ak aj len jednu z týchto myšlienok uplatníme, zaručene dostaneme väčší priestor na láskavosť voči sebe samej. A navzájom. A navyše aj voči všetkému ženskému v nás, čoho je tak neuveriteľne veľa ešte stále neobjaveného.
S láskou, nina🤍
