Tento článok je prevzatý z webstránky Magazínu 40+. Originál si môžete prečítať TU.
Naša životná púť sa podobá slnečnej púti. Takto metaforicky prirovnal ľudský vývoj Carl Gustav Jung k postaveniu slnka na oblohe počas dňa. Rozlíšil ráno – detstvo a mladosť, dopoludnie – skorú dospelosť, popoludnie – stredný vek a večer – neskorú zrelosť. Počas celého putovania prechádzame procesom individualizácie: stávame sa naším bytostným JA.
Nebýva to cesta vedúca k slobode. Zo svojej praxe vieme – Janette z koučovacej a Nina aj z terapeutickej, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu.
Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, akí sme vo svojej podstate, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti.
Keď sa príliš štylizujeme do podoby, ktorú sme si vytvorili, aby sme boli prijatí, pochopení a ocenení, strácame svoju autenticitu. Stojí nás to veľké množstvo duševnej energie, pretože v interakciách s ľuďmi nekonáme tak, ako chceme my sami, ale ako nám káže naša maska. Postupným zrením a zbieraním životných skúseností sa obnažia temné tendencie, ktoré zavrhujeme napríklad kvôli výchove alebo spoločnosti.
Potláčame ich v sebe, pretože sa domnievame, že takí predsa nie sme, tieto myšlienkové obsahy by nás nemali vôbec napadnúť. Sme schopní týrať sa tým, ako vnímame svoju odvrátenú stránku osobnosti a snažíme sa ju skryť.
Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v polovici života, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili svoje doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcel/a?
Faktov, mýtov a zlomyseľných príbehov na túto našu životnú etapu je vrchovato. Preto sme napísali tento článok. Chceme vyvrátiť nepravdy, zjednodušenia a devalvovanie toho, čo sa s nami deje, keď vyzrievame na svoju lepšiu verziu.
V našom svete a systéme, ak je čomusi priradený názov a navyše aj podrobný popis priebehu jednotlivých fáz samotného procesu, vzbudzuje to pokoj a pocit bezpečia. Prítomnosť pravidiel, či akejkoľvek postupnosti prináša jasnosť. Spísali sme fázy, ktoré sme z praxe vypozorovali ako kľúčové pri znovuzrodení seba. Svoje prežívanie k nim autenticky a úprimne vyjadrila Viola.
Myšlienok a emócií, ktoré zacyklenie a nespokojnosť spustia je toľko, že mozog ich nie je schopný všetky pojať, hoci začne v snahe pochopiť situáciu pracovať na plné obrátky. Ocitneme sa v hmle. Nie sme schopní adekvátne uvažovať a premýšľať. Máme chuť odstrihnúť sa od reality a niekam zaliezť, skryť sa, mať svätý pokoj, nikoho a nič neriešiť. Nechce sa nám s nikým o tom hovoriť a čakáme, že to snáď nejako prejde.
Stratila som „pevnú pôdu, základy“. Napríklad som nemala odpovede na to, prečo robím to, čo robím. Prichádzala mi len odpoveď, „lebo tak sa to robí“, „lebo toto sa očakáva od ženy“, „lebo som matka a musím“, „lebo sa musím obetovať“, „korporát mamy nepotrebuje, lebo deti budú stále choré“ a mnoho podobných kolektívnych presvedčení.
Do toho nároky detí, okolia, partnera. Veľkú váhu zohrávala moja potreba sebarealizácie. Nespokojnosť s prostredím, v ktorom som sa pohybovala. Škôlka, domov, ihrisko, tam a späť. Občas nejaký článok, či video prinášajúce svetlo do dňa. Krutá bola spätná väzba okolia: „hrozne sa správaš“, „stále spíš“, „mala by si robiť toto a takto“, „pozri sa na iné ženy“, „musíš si užívať život“, atď. Celé to na mňa pôsobilo ako vlastné väzenie. Uzatvorenie sa. Krach. Prežívanie zo dňa na deň. Krízový nemanažment 24 hodín denne.
Po tom, ako zistíme, že sa „to nerieši“ a „neodchádza to“, prichádza nervozita, nepokoj, úzkosť, výbuchy a konfliktnosť – skrytá alebo otvorená. Sme naštvané na život, nenávidíme jeho nestálosť a svoje starnutie a ubúdanie energie, chuti a radosti. Emočná nevyrovnanosť sa stáva našou prirodzenou súčasťou. Zlosť sa stupňuje a nastupuje uvedomenie si toho, že s danou situáciou skutočne treba niečo robiť, nejako ju ovplyvniť a zvrátiť.
Emócie nás vláčia ako po tobogane, prevahu majú skôr negatívne – od strachu, zúfalstva, smútku až po frustráciu. Môžu sa objavovať depresívne nálady, kedy pociťujeme bezmocnosť, nezmyselnosť, sme apatické, pesimistické, bez energie. Zvädli sme a strácame farbu. Prijať realitu sa bránime, vzdorujeme a hľadáme spôsob, ako tým nepríjemným pocitom rýchlo a spoľahlivo uniknúť. Hľadáme zaručený recept, ktorý nás zbaví toho, že samým sebe lezieme na nervy.
Začneme sa na túto životnú etapu pozerať ako na nevratnú a danú. Uvedomíme si, že ju potrebujeme prijať. Je to pre nás v novej realite náročné, sme zmätení, nič nie je ako predtým. Nemôžeme sa spoľahnúť na nič z toho, na čo sme boli zvyknutí. Máme pocit, že nám vtrhli bagre s parnými valcami na životné ihrisko a rozhodli sa všetko zrovnať so zemou. Na vlastnom fungovaní spoznávame, aké to je, tá naša „inakosť“.
Trápi nás, že nám nerozumejú, ale snažíme sa zorientovať v nových situáciách a zážitkoch. Začneme mobilizovať súcit, zhovievavosť, súcitnosť a láskyplnosť voči sebe. Dovolíme si cítiť zraniteľnosť a nachádzame v nej silu.
Autorky Janette Šimková a Nina Menkynová sú členkami Beelong
Reinventing yourself je iniciatíva a program podpory pre ženy v období osobnej transformácie, ktorá zvyčajne nastáva po 40 (niekedy aj skôr). Môj profil a takisto profily nás všetkých, ktoré sme súčasťou REINVENTING YOURSELF, nájdete TU.
Poskytuje informácie, zdieľanie, podporu a „Úľ “ žien, pripravených sprevádzať a podeliť sa so svojimi skúsenosťami.
