Materstvo ako MOCNÁ, transformujúca sila...
Materská sila je vnímaná ako tá najsilnejšia hybná sila na svete. V žene sa rodí nový život. Tajomstvo a zázrak, ktorý neustále vzbudzuje rešpekt, je čímsi výnimočným...
O jej vývoji je písaného veľa, je opisovaná z mnohých uhlov. Je to téma, ktorá nikdy neprestane fascinovať. Mňa však v poslednej dobe materstvo fascinuje aj z úplne iného pohľadu.
Nie ako hybná sila, ale ako MOCNÁ sila.
Sila, ktorá má vplyv a výrazne zasahuje, mení svet naokolo. A nielen ten medzi dvoma partnermi – teda medzi mužom a ženou. Ale aj ten medzi pôvodnou a súčasnou rodinou (pričom pod pôvodnou myslím rodičov nastávajúcich rodičov).
Mení pracovné vzťahy. Mení kamarátske prepojenia, transformuje ľudí naokolo. Najčastejšie vzbudzuje radosť, obdiv a obrovský rešpekt.
Na druhej strane, o čom je samozrejme hovorené menej, budí vo vonkajšom prostredí aj závisť, žiarlivosť, obavy, strachy a aj rôzne druhy iných silných emócií.
Cesta matky (môj osobný príbeh)...
Som matkou troch, ešte stále malých, školopovinných chlapcov. Veľa z toho, aké je a ako sa postupne s nimi moje uvažovanie menilo, som si neuvedomovala v dobe, keď postupne prichádzali na svet. Vnímam a pomenúvam si tieto cesty aj sama pre seba až teraz, z väčšieho odstupu.
Po pôrode a v období, kedy boli chlapci ešte maličkí a vyžadovali plnú pozornosť, som sa viac sústredila na svoju vyčerpanosť. Na to, aby som to fyzicky zvládla. Uvedomovala som si len málo z toho, čo sa dialo naokolo. Ani mi nenapadlo premýšľať, aké emócie som ako matka s troma deťmi vo svojom okolí vzbudzovala.
Prechádzala som si celou škálou emócií. Od nesmiernej hrdosti, pýchy a samozrejme pocitov vlastnej výnimočnosti.
Začalo sa však vo mne, okrem toho pekného a vďačného, rodiť aj čosi, čo si pýtalo od okolia neustále uznanie a ocenenie.
Pod “okolím” myslím nielen partnera, ale aj rodičov, kamarátky, celé pracovné prostredie. Každý mal nejaké názory, s radami sa roztrhlo vrece. Každý vedel, ako správne vychovávať, ako si má matka s deťmi manažovať svoj čas, aby všetko stíhala. Čo všetko by mala vypustiť zo svojho života, aby deti dostali ten správny základ do života. Navyše som začala cítiť až takmer nulové pracovné sebavedomie a spochybňovala som sa.
Neustále očakávania vs. jedna stránka mince...
Ako matka som často cítila, že nie som dostatočne videná. Že tomu, čo prežívam, nikto naozaj nemôže porozumieť. Keď si moji blízki málo všímali moju vyčerpanosť, extrémne nasadenie, šikovnosť všetko ustáť, zariadiť, zmanažovať, postarať sa, vrstvili sa vo mne pocity krivdy.
Snažila som sa samozrejme byť superženou – domácnosť dočistučka uprataná, deti za sebou krúžky, prechádzky na vzduchu, aj vystrihovanie z papiera. Počas spánku detí pracovné telefonáty, alebo počítač na kolenách. Cvičenie a prístup „pozor na stravu” bol samozrejmosťou - pribrať a opustiť sa ako žena by bolo v mojich očiach katastrofou.
V témach na rozhovor som tiež nechcela pôsobiť, že ma zahltili plienky a nové zúbky mojich ratolestí. Tak som sa snažila sa neustále vzdelávať a mať pocit, že na sebe veľa pracujem. A keďže trpím syndrómom „nikdy nie je dosť” tak sama som sa ocenila naozaj len málokedy. A krivda nadobúdala stále širšie rozmery.
Tento celý kolobeh a akési “behanie si za chvostom” poznajú vo väčšom či menšom rozsahu asi všetky cieľavedomé matky.
Toto celé je však len jedna stránka mince.
Úloha matky dodáva ženám viac vnútornej sily, než si častokrát uvedomujú..
V poslednej dobe ma však fascinuje čosi, čo som si uvedomila tak naplno až neskôr, keď moji chlapci podrástli. Dokázala som už vnímať stále viac „zvonku a širšie”.
Nechcem nás matky ani súdiť, ani obhajovať či ľutovať. Naopak, náročnosť tejto životnej úlohy si zažívam dennodenne sama na sebe. Na druhej strane by som rada poukázala na to, koľko moci z tejto životnej role čerpáme a koľko vnútornej sily nám ženám úloha matky dáva. A aké ľahké je tú silu (často nevedomky) použiť či zneužiť.
Presilová hra
Žena s malým dieťaťom na rukách nie je sama.
V každej situácii, kdesú spolu, je s ňou síce vzrastom malý, ale nesmierne silný sparring partner. Taký, pred ktorým je takmer každý argument krátky. Taký, voči ktorému každýcíti rešpekt. Často sa ako matky voči svojmu okoliu dostávame do presilovky a ani o tom nevieme. Uvedomiť si to, môže viesť k veľkým zmenám v našichreakciách a v pochopení situácií.
Deti ako výhovorka alebo argument
Ak sme k sebe naozaj otvorené, tak veľmi dobre vieme, ako často sme svoje deti použili ako výhovorku. Alebo ako ten najmenej spochybniteľný argument.
Nechcelo sa nám ísť na návštevu, nevládali sme stáť v dlhej rade, potrebovali sme ospravedlniť našu neúčasť, nestíhanie deadlinov, alebo jednoducho svoju zlú náladu, nervozitu, či kilá navyše?
„Dôvod menom dieťa“ vždy dobre poslúži. Treba samozrejme ihneď a jedným dychom dodať, že nám náš dôvod menom dieťa zároveň dáva silu hovoriť “NIE”, chrániť samu seba, svoje hranice, kapacitu a bezpečie.
Reakcie z krivdy
Ak chcem písať úprimne, uvedomujem si, že veľa mojich reakcií v období, kedy som sa cítila byť „iba” matkou, bolo kombináciou veľkej krivdy a pocitov nepochopenia okolím.
„Veď nemajú deti, nemôžu mi rozumieť!”, „Majú o toľko povinností menej a nestíhajú!”, „Nemôžu mať predstavu o miere mojej únavy!”, „Ešte aj tá svokra večne presadzuje svoj názor a kupuje veci, o ktoré nestojím.“
Krivda nám totiž DÁVA OPRÁVNENIE. Často oprávnenie aj na spätnú reakciu útokom, hnevom či podráždením. Krivda navonok vyzerá slabá a smutná, má však nevídanú silu.
Vnímam tu trošku princíp „svätej vojny”. Máme právo na boj, lebo nám bolo ublížené. Ukrivdený má pocit, že existuje len jeho pravda –a za pravdu sa predsa bije, no nie? V tomto boji si málo uvedomujeme, aký je vlastne zbytočný. Že útokom vždy dosiahneme len útok. Krivda nás neposúva. A ani toho druhého. Krivda zvykne sedieť ako žaba na prameni – strnulo, nehybne a ťažko...
Rozšírené vnímanie
Občas nás životná situácia, ktorú priveľmi prežívame a sme v nej „prihlboko” ponorení, môže robiť slepými. Ako v živote takmer všetko, od čoho nevieme mať odstup.
Dôsledky tejto slepoty však už často nejde napraviť. Verím, že ak si budeme skúšať viac uvedomovať, aký presah, dosah a MOC naše životné úlohy majú a ako výrazne ovplyvňujú aj naše okolie, môže nás to posunúť ďalej nielen ako matky, ale najmä ako ľudí.
Tomu, aby sme sa ktomu ľahšie posúvali, nám môže pomôcť čosi, čo volám ŠIROKÝ POHĽAD, alebo aj ROZŠÍRENÉ VNÍMANIE.
Krok vpred
Keď má byť kôň na dostihoch naozaj rýchly, dajú mu na oči klapky. Prečo? Aby nebol rušený, aby vnímal iba svoj cieľ. O ničom naokolo vlastne ani nevie. Nerieši súperov, divákov, dĺžku dráhy, iné nebezpečenstvá a ani výzvy.
Pre účely dostihového preteku je to tá najlepšia možná voľba. Čo to však urobí s našimi vzťahmi naokolo, keď nosíme klapky?
Nevidíme široko, nevylaďujeme sa, necítime druhých. Nechávame sa len viesť tým, čo nás primárne poháňa.
Ak poznáme svoju silu a moc, sme si istejší našimi reakciami.
Sme viac pripravení a menej zraniteľní. Máme menej strachov, neprekvapujeme ani sami seba. A deje sa nám zároveň aj to, o čo nám v období materstva ide asi najviac – sme ozajstnými mamami, ktoré majú čo odovzdávať svojim deťom.
Sebareflexia
Verím, že vzťahy nás tvoria k zrelosti.
To, v čom rastieme a dozrievame. V ničom inom, než vo vzťahoch sme nedostali takú šancu posúvať sa. V jaskyni ukrytej v horách sa skutočné osvietenie nedeje. Až keď zostúpime do doliny, nižšie, medzi ľudí, až tam môžeme zistiť, ako a či svoje hodnoty vieme aj žiť.
S láskou, Nina
